Vzrast zboru ...

Emerich Berzeviczký

V rokoch 1786 - 1788 Berzeviczký pokračuje v ďalších cirkevných stavbách. Pri veľkej zaujatosti v zbore je neúnavný. Stavia skromnú faru, zriaďuje školu s dvoma učiteľmi.

Zbor ešte za života Jozefa II. vyjednával o povolenie dievčenskej školy, asi meštianky.Farár Berzeviczký 24.6.1788 vstupuje do novo postavenej fary, ktorou sa zakončuje stavba cirkevných budov.

Otvára sa rozmach duchovného života v zbore. V tých časoch mal zbor 5000 duší. Prácou a starosťami sklúčený, cíti veľkú únavu a prosí zbor o vymenovanie pomocníka - diakona. Zbor vyhovuje jeho žiadosti a dostáva rektora školy za diakona. Keď sa stáva seniorom Liptovského bratstva 6.3.1798 píše chorý Berzeviczký rektorovi bratislavskej školy Danielisovi Stanislaidosovi o pridelenie kaplána. Prosbe bolo vyhovené a do zboru prichádza horlivý vzdelaný muž Matúš Blaho, rodák z Turčianskej Bystričky (18.8.1772), syn chudobných rodičov. Mladý, sotva 26. ročný kaplán Blaho dlho nepôsobil po boku farára - seniora Berzeviczkého, ktorý v tom istom roku zomiera (17.5.1798). Blaho sa ako mladý kaplán ujal zboru v úlohe administrátora.

Matúš Blaho

Po smrti Berzeviczkého si zbor vyvolil dvoch duchovných, vedúceho farára (pastor primarius) a vikára (pastor secundarius) tzv. mladšieho kazateľa. Za vedúceho kňaza bol zvolený Matúš Blaho, ktorý svojim účinkovaním hlboko zasiahol do života už 6000 dušového zboru s trinástimi fíliami.

Blaho bol muž energický a predsa jemný, vysokoučený, filozofický vzdelaný, literát, výborný rečník a praktik. Jeho inštalácia v zbore sa konala dňa 9.7.1798, v ôsmu nedeľu po Trojici. Vykonal ju farár Michal Zorkóczy z Paludze. Blaho vo svojej cirkevno kazateľskej a budovateľskej práci nezostáva sám, ale 6.8.1798 dostáva kaplána Jozefa Tomásiusa.

V roku 1806 Blaho previedol prvú opravu chrámu, dal sňať chór za oltárom na strane východnej, sakristiu premiestnil na pravú stranu a vymohol darom oltár od rodín Anny Smreczányi a rodiny Okoliczányi a jej synov a oltárny obraz od Júliusa Štetku, rodáka z Kráľovej Lehoty ako o tom svedčí pamätná tabuľa na oltári.

V tom istom roku daroval kazateľnicu liptovský župan Emerich Pongrácz a jeho manželka Rozália rodená Pottornay. Krstiteľnicu v roku 1811 daroval Baltazár a Johann Baan.

Vzrastom počtu cirkevníkov chrám nevyhovoval, preto bol Blaho prinútený pribrať sa k stavbe drevenej školy v školských záhradách r. 1830 a tak uvolnením školy z chrámu v roku 1831 sa chrám predĺžil do tých rozmerov, aké ich má dnes.

Blaho bol veľkým milovníkom kníh, ktoré stáli k dispozícii jeho cirkevníkom, navštevovateľom fary, priadok, ktoré bývali na fare - s bohatým literárnym obsahom.

Počas Blahovho účinkovania a mladšieho slova Božieho kazateľa Adama Tomalaya bol chrám Boží 2.11.1817 svedkom 300-ročnej pamiatky reformácie. Po prislúžení Večere Pánovej, pri ktorej bolo 1404 hodovníkov, boli slávnostné služby Božie, na ktorých liturgoval Adam Tomalay a slávnostným kazateľom bol Matúš Blaho.

Kázal na text: II. Kor. 5/17: "Preto jestli kto v Kristu nové stvorení jest. Staré veci pominuly, aj nové všecko učineno jest." Blahova činnosť bola všestranná až natoľko, že ako pocta mu bolo navrhnuté vykonávať úrad superintendenta. Pre svoju chorobu, ako uznal aj dištrikt. konvent v Lipt. Sv. Mikuláši tento vysoký úrad vykonávať nemohol. Blaho zomrel 21.3.1837. Celý majetok odkázal zboru v Lipt. Sv. Mikuláši.

Michal Miloslav Hodža

Po uvoľnení kňazskej stanice si zbor chcel zavolať za kňaza Jána Kollára, peštianskeho farára, pevca Slávy dcéry. Menovaný písomnému a osobnému pozvaniu nevyhovel a na miesto seba odporúčal svojho mladého krajana Michala Miloslava Hodžu, narodeného v Rakši 22.9.1811. Bol jednohlasne zvolený.

Hodžovým príchodom sa tu rozprúdil nový čulý život. Myšlienky a počínanie mladého štúrovca našli odozvu vo všetkých vrstvách cirkevníkov. Jeho kázne boli prorocké, plné poézie, ducha a sily.

Láska k materčine, vernosť k rodu, dobrá práca na povznesenie ľudu, spolky striezlivoti, spolok Tatrín a nový Zpěvník, na ktorom mal veľký podiel, to všetko svedčilo o jeho horlivosti a dôslednosti.

Vo svojej práci mal výborných pomocníkov a to kurátora a richtára Michala Máleka, cirkevného dozorcu Farkaša Palugyayho, no najmä notáriusa cirkvi Gašpara Fejérpataky Belopotockého. Tomuto je povďačný náš zbor, lebo on urobil základ zborového archívu.

Uhorské ministerstvo vyzdvihlo Hodžu z úradu 27.10.1848 a nariadilo, aby uprázdnenú stanicu zaplnil niekto iný. Zbor si vyvolil za svojho kňaza Juraja Matušku, farára z Istebného, dobrého národovca, básnika, ktorý účinkoval v našom zbore do 27.7.1850, keď na rozkaz Bachovej vlády bol do úradu späť vrátený M. M. Hodža.

Hodža mal pred sebou pár tichých rokov práce. Tie rýchlo ubehli a prišli tzv. patentálne boje. Cisársky patent nariaďoval nové zriadenie cirkevných zborov, ktoré slovenskí evanjelici vítali. Protislovenské živly veľmi proti tomu búrili ľud. V našom chráme bývali búrlivé konventy, ktoré vláda zakázala. Hodža bol Generálnym konzistóriom, 3.9.1862, odsúdený na stratu úradu a 24.3.1866 bol z fary vyhnaný. Opúšťa vlasť, utiahol sa do Těšína, kde 26.3.1870 zomiera.

Vo vyhnanstve sa s ním často stretával Ján Borbis, rodák z Vrbice, ktorý mu prislúžil aj Večeru Pánovu a na pohrebe sa slovensky pomodlil.

Július Gabul, ev. a. v. farár v.v.

Späť

K O N T A K T