M.M.Hodža

Bol jednou z najvýznamnejších osobností slovenského národného hnutia. Vynikal aj ako kňaz, spisovateľ a jazykovedec. Preto môžeme byť právom hrdí, že jeho život a pôsobenie bolo úzko späté s Liptovským Mikulášom a predovšetkým s vrbicko - svätomikulášskym cirkevným zborom.

M.M. Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v malej hornoturčianskej dedinke Rakša. Otec, Ján Hodža bol mlynárom, matka sa volala Mária, rod. Hrianková. Mal ešte štyroch bratov a sestru.

Ľudovú školu vychodil v susedných Mošovciach, v rokoch 1822 - 1826 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v rokoch 1826 - 1829 v Rožňave. Potom začal študovať filozofiu a teológiu na ev. kolégiu v Prešove, v rokoch 1832 - 1834 na ev. lýceu v Bratislave a od roku 1836 do roku 1837 na teologickej fakulte vo Viedni. V Liptovskom Sv. Mikuláši pôsobil ako kňaz v rokoch 1837 - 1862, od roku 1866 bol vikárom patentálnej ev. cirkvi v Turč. Sv. Martine, od roku 1867 žil vo vyhnanstve v Českom Tešíne.

Národné povedomie získal v rodine. Na štúdiách v Prešove ho ovplyvnila Kollárova Slávy dcéra, diela P.J. Šafárika, B. Spinozu a W.Z. Wehrlinga.

Na lýceu v Bratislave mal v rokoch 1833 - 1834 funkciu podpredsedu Spoločnosti československej. Rozvíjal idey slovanskej vzájomnosti, bol zástancom biblickej češtiny ako spoločného literárneho jazyka Slovákov, Čechov a Moravanov.

Na začiatku pôsobenia v L. Sv. Mikuláši spolu s G.Fejerpatakym-Belopotockým získal pre slovenské národné hnutie mnohých Liptákov, viedol zakladanie učiteľských bratstiev a čitateľských spolkov. Začiatkom 40-tych rokov 19.storočia sa aktívne podieľal na vydaní evanjelického Zpevníka, do ktorého prispel 43 piesňami. Ako člen seniorálneho a dištriktuálneho konventu ev.cirkvi vystupoval proti rastúcemu maďarizačnému útlaku.

Hodža bol hlavným organizátorom celonárodnej petície, ktorá niesla názov Slovenský prestolný prosbopis. Bol členom delegácie, ktorá odovzdala prozbopis v r.1842 panovníkovi vo Viedni. V lete v r.1843 sa zúčastnil so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom a na Dobrej vode u J.Hollého porád o prijatí stredoslovenského nárečia za základ nového spisovného jazyka.

Na Hodžovej fare v Mikuláši sa v dňoch 26.-27.augusta 1844 uskutočnila ustanovujúca schôdza celonárodného kultúno-literárneho spolku Tatrín. Bol predsedom Tatrínu a jeho zásluhou sa Lipt.Sv.Mikuláš stal jedným z centier slovenského národného a kultúrneho hnutia.

Novú štúrovskú slovenčinu obraňoval pred stúpencami češtiny známym spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo.

Významné boli Hodžove jazykovedné práce Epigenes Slovenicus a Větín o slovenčine, v ktorých vysvetľoval prijatie novej spisovnej slovenčiny. Uvedomil si však rozpory, ktoré medzi Slovákmi a Čechmi vznikli, keď kodifikáciou Štúrovej slovenčiny a snažil sa ich stlmiť nahradením fonetického princípu jazyka etymologickým.

Hodža sa mimoriadne angažoval počas revolučných udalostí v r. 1848. Bol hlavným organizátorom májovej schôdze štúrovcov v Lipt. sv. Mikuláši, na ktorej sa prijali Žiadosti slovenského národa. Úrady naňho vydali zatykač a preto musel spolu s Hurbanom a Štúrom utiecť. Zbavili ho aj farárskeho miesta. Začiatkom júna 1848 sa zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe a na organizovaní a prípravách Slovenského povstania. Počas septembrového povstania bol členom prvej SNR. V marci 1849 bol účastníkom slovenskej delegácie, ktorá v Olomouci predložila panovníkovi návrh na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov. V septembri 1849 Hodžu znovu inštalovali za farára v Lipt. sv. Mikuláši. V 60-tych rokoch poklesla jeho angažovanosť. V r. 1862 bol suspendovaný z farárskeho miesta a zakázali mu vykonávať farársku službu v celom Uhorsku. Krátko pred rakúsko-uhorským vyrovnaním v r. 1866 musel opustiť mikulášsku faru. V auguste 1867 ho predčasne penzionovali s podmienkou, že sa vysťahuje z Uhorska. Odišiel do exilu do Tešína v Sliezku.

V predrevolučnom období vytvoril básne Matora, Slavomiersky a Vieroslavín. Publikoval v časopisoch Hronka, Slovenské národné noviny, Orol Tatranský, Cirkevné listy, Sokol i v Belopotockého Nowom i starom wlastenskom kalendáři.

M.M.Hodža bol významnou osobnosťou ako kňaz i politik. Bol jedným z trojice završovateľov historického procesu slovenského národného obrodenia a významnou mierou prispel ku konštituovaniu Slovákov ako moderného novodobého národa. Jeho účinkovanie pozdvihlo L. Mikuláš medzi centrá národno-obrodeneckého života.

Martin Karásek

Späť

K O N T A K T