O budúcnosti sa rozhoduje dnes.

Ale my nie sme zbabelci, aby sme zahynuli; my sme veriaci, aby sme si zachránili život.
    Žid 10,39; 4M 13

Izraelci pod Mojžišovým vedením ráznym krokom vykročili do zasľúbenej krajiny. Vidina zeme, ktorá "oplýva mliekom a medom," ktorá bude patriť im a ich deťom ich napĺňala novou silou, radosťou a odhodlaním prekonať všetky prekážky, deliace ich od zasľúbenej zeme. Túžba po slobode zmobilizovala a stmelila zotročený národ. Ľudia uverili Božiemu zasľúbeniu. Veď Boh nie je ako človek. On vždy svoje sľuby plní. S Ním i nemožné je možné. S veľkým vypätím a nasadením prešli púšťou až ku hraniciam zasľúbenej krajiny. Len do nej vstúpiť a usadiť sa v nej.

Krajina bola na pohľad ako zemský raj. Ale čo tie opevnené mestá? Pri pohľade na ne ľud prepočítava svoje šance na úspech. Pri pohľade na realitu, ktorá leží pred očami, zabúdajú na Božie zasľúbenia. Ich viera sa začína miešať s pochybnosťami. Nakoniec prinútia Mojžiša, aby poslal do krajiny vyzvedačov.

Vybrali 12 statočných mužov, reprezentantov 12 kmeňov Izraela. Po preskúmaní krajiny sa vrátili všetci späť. Boli novou krajinou nadšení. Priniesli i plody z úrody, ktoré boli neobyčajne dobré. Nato vystúpili desiati vyzvedači s posolstvom - krajina je dobrá, ale tú zem nie je možné dobyť. Mestá sú dobre opevnené. Ľudia sú mocní, videli sme i obrov medzi nimi. Vojská sú dobre vycvičené, techniku majú modernú. Naša šanca na úspech je veľmi malá. Ako sa my, kočovníci, dokážeme postaviť proti nim? Strach má vždy veľké oči a maloverní vyzvedači vykresľujú prekážky, ktoré sa im vidia neprekonateľné. Ich slová však nie sú slová viery. Biblický príbeh ich správu popisuje ako šírenie zlej správy. Zabúdajú na možnosti, ktorými disponuje Boh. Svojimi pochybnosťami nakazili i ľud, stráca odvahu vstúpiť do zasľúbenej krajiny a začať budovať nový život na Božích zasľúbeniach. Avšak dvaja zo skupiny vyzvedačov - Jozua a Káleb - nestrácajú odvahu, pretože nestratili vieru v Božiu moc. Upokojujú znepokojených Izraelcov, poukazujú na Božie zasľúbenia, na nemennosť Jeho sľubov, na Božiu pomoc a ochranu… No ich slová sú márne.

Dvanásť vyzvedačov: všetci mali rovnaké inštrukcie, všetci videli to isté. Desiati svoju malomyseľnosť preniesli na celý národ. Dvaja však povzbudzovali malomyseľný ľud, dodávali mu odvahy a nádeje, že TEN, KTORÝ JE S NAMI, JE MOCNEJŠÍ ako obri a hradby a mocnosti Kanaánu.

A tak je to s nami i dnes, tento príbeh sa opakuje v každej generácii cirkvi. Zaznievajú k nám rôzne hlasy. Nepochybne, všetci majú životné skúsenosti, vzdelanie, rozhľad. Prečo teda ten rozdiel vo videní budúcnosti Božieho ľudu, cirkvi, národa? Príbeh o vyzvedačoch končí komentárom, že v tých desiatich bol duch nevery, strachu a malomyseľnosti. Józua a Káleb mali však ducha viery, dôvery v Boha a v Jeho slovo.

I dnes platí, tak ako vtedy - kto neuverí, neobstojí. Iba ľudia viery majú budúcnosť. Do zasľúbenej zeme nakoniec nevstúpil nikto z tých, ktorí pochybovali. Boh ich nechal putovať štyridsať rokov po púšti, kým neverná generácia nevymrela. Avšak Jozua s Kálebom, hoci už ako starci, ale v plnej sile, vstúpili do zasľúbenej zeme.

Milí bratia a sestry, ten istý duchovný princíp platí i pre nás, ako platil pre Izraelcov. Božie zasľúbenia sa dajú buď vyhrať, alebo prehrať.

Ku komu sa pripojíme my? K tým desiatim alebo k Józuovi a Kálebovi?

Amen.

- Libor Bednár -