Boháč a Lazar

- Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. A bol akýsi chudobný muž, menom Lazar, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli zaniesli ho do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a pochovali ho. Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazara v jeho lone; zvolal, hovoriac: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazara, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal za živa a podobne Lazar zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. Okrem toho medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám. Nato povedal boháč: Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; mám totiž päť bratov; nech im svedčí o tých veciach, aby neprišli aj oni na toto miesto múk. Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa predsvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal.   L 16,19-31

Žil raz bohatý muž, ktorý i pred smrťou myslel len na to, na čo celý život: na peniaze. A tak keď cítil, že sa mu blíži koniec, z posledných síl si uvoľnil šnúrku, ktorú nosil na krku, a odviazal z nej kľúč. Zavolal slúžku a prikázal jej, aby odomkla truhlu pri jeho posteli a do nej vložila veľký mešec s peniazmi. Keď zomrel, v nebi uvidel dlhý stôl, na ňom najvyberanejšie jedlá.
- Povedzte mi, čo stojí chlebíček so šunkou? - spýtal sa.
Odpovedali mu: - Jednu korunu.
- A syr? - Tiež. - A táto nátierka? - Všetko je po korune.
- Lacné, veľmi lacné, - usmial sa a nabral si plný tanier.
No keď chcel platiť korunou, predavač mu ju odmietol vziať:
- Deduško, málo si sa toho v živote naučil!
- Čo to má znamenať? - hovorí starec, - nie sú moje mince dosť dobré?
A tu počul odpoveď: - Prijímame len peniaze, ktoré si niekomu daroval.

Podobenstvo naväzuje na predchádzajúce podobenstvá a je ich zavŕšením. Mohli by sme ho rozdeliť na dve časti: prvá popisuje, ako to bolo v živote, a druhá, ako to bolo po živote. Je to jediné podobenstvo, v ktorom hovorí Ježiš o živote po smrti. Adresuje ho farizejom, ktorí milovali peniaze a posmievali sa Mu - teda ľuďom, falošne ubezpečeným o svojich istotách. Lebo jedinou istotou v živote, ktorá obstojí i hodine zomierania, je - Boh.

Bol bohatý človek, ktorý sa obliekal do drahých šiat a nosil jemnú bielizeň. Povedané dnešnými slovami, záležalo mu, aby urobil dobrý dojem, aby mal dobrý imidž, a aby každý vedel, že "on má na to". Dni svojho života trávil v hojnosti, nemusel sa uskromňovať. Pred bránou jeho domu ležal žobrák Lazar. Človek, ktorý nemal ani peniaze, ani zdravie, ani známosti. Túžil jesť aspoň to, čo spadne z boháčovho stola, ale nedostávalo sa mu ani to.

Obaja títo muži, takí rozdielni vo svojej existencii, zomreli. O boháčovi čítame, že ho pochovali. Pravdepodobne tak, ako sa sluší na človeka jeho postavenia. O Lazarovom pohrebe sa v evanjeliu mlčí. Pravdepodobne ho uložili do hromadného hrobu pre chudákov.

Správa je jednoznačná: všetci raz budeme musieť z tohto života odísť. No náš život sa smrťou nekončí. Pokračuje ďalej. Boháč ocitol v pekle a Lazar v nebi. Prečo? Pretože jeden bol bohatý a druhý nemal nič? Nie. Byť bohatým nie je hriech. Mnohí Boží ľudia boli veľmi bohatí - napríklad Abrahám, alebo Jozef z Arimatie, ktorý zariadil pohreb Ježišovi.

Bohatstvo však skrýva v sebe pokušenie, ktorému mnohí podliehajú. Tým pokušením je istota, že bohatstvo je všetko. Taký človek viac dôveruje v živote peniazom ako Pánu Bohu a Jeho prakticky ignoruje. Nečítame, že by boháč z prečítaného podobenstva robil zlé činy, a preto by ho postihol trest. No nielen zlé činy sú dôvodom k trestu. Evanjelium nás učí, že i ten, kto môže konať dobro, a nekoná ho, má hriech.

Lazar, ktorého meno v preklade znamená "ten, komu pomáha Boh", na rozdiel od boháča nemá, o čo by sa oprel, na čom by si založil istotu. Má "iba" vieru v Boha. Naučil sa dúfať v Neho. Pevne sa Ho drží. Dôveruje Mu. I keď nemá v rukách žiadny dôkaz, žiadny argument, ktorým by obhájil svoj postoj. Taká je viera. Nemá barličky, o ktoré by sa mohla oprieť.

Boháč je sklamaný svojím položením, ale to sa už nedá zmeniť. Evanjelium nepozná žiaden očistec.

V nasledujúcej časti biblického textu boháč prosí Abraháma, aby do domu jeho otca poslal Lazara. Žije tam päť boháčových bratov, nech im Lazar svedčí o tunajšej skutočnosti, aby sa jej mohli svojím životom vyhnúť. Abrahám mu hovorí:
- Majú Božie slovo, nech ho berú vážne.
Boháč sa však nedá odradiť. Biblia v jeho očiach nemá autoritu. Dôvodí, že ak by niekto z mŕtvych prišiel k žijúcim bratom, kajali by sa. Kuriozita by ich snáď zaujala. Ale uverili by?

Kristus vstal z mŕtvych, a to je dostatočným svedectvom pre všetkých. Kto Ho však prijíma? Tí, ktorí poznávajú, že každá istota mimo Boha je neistá a vratká. Kto Mu dôveruje i v dňoch daždivých a tmavých, uprostred situácie, kedy všetko svedčí skôr o opaku toho, čo veríme, ten nakoniec nebýva sklamaný ani zahanbený. To je zvesť i nášho textu.

A čo si počneme dnes s nebom a peklom? Kto ich dnes berie zodpovedne? Koľkí z nás sme sa vážne rozprávali o týchto veciach? U ľudí obyčajne táto téma vzbudí ľahký úsmev, považujú ju za niečo, čo patrí do rozprávkového sveta. Nečudo: veľa sa o pekle nabájilo, až sa stalo ľuďom na smiech. No predsa je treba pekla sa desiť. Božia pravda totiž nie je nezáväzná hra, aby sme ňou nakladali podľa svojho, ľudského uváženia. Tu naozaj nie sme na pôde rozprávky, ale reality života. Veď mnohí prežívajú kus pekla už tu na zemi. Ale prežívame tu na zemi i kus neba, kus strateného raja.

Peklo by sme mohli priblížiť obrazom bezsennej noci. Niekedy nás zachváti úzkosť, obava, starosti, výčitky, zlé svedomie - a zaženú nám spánok. Zmietame sa na posteli, sužujeme sa novým trápením, ktoré na nás doľahlo, a nevieme odvrátiť myšlienky iným smerom. Ako sa vlečie taká nekonečná noc, aká je len ťažká! A predsa nás tej ťarchy zbavuje ešte dvojaká úľava: že snáď, premožení únavou, znovu zaspíme a spánok nám prinesie zabudnutie. A keby sa tak nestalo, predsa len i po tej nekonečnej noci príde svitanie, rozodní sa, začne nový deň. V ňom prízraky noci strácajú svoju hrôzu, znovu nachádzame odstup od prežitej úzkostí. V dennom svetle vidíme možnosti a východiská, ktoré sme v noci nemohli rozoznať. Ale peklo - to je noc, dlhá noc, ktorá však nepozná svitanie. Peklo je noc, v ktorej sa nezaspáva. Nie je možné brať Boží súd na ľahkú váhu!

A predsa, na druhej strane - z milosti Božej je sa z čoho tešiť. Je tiež i nebo - radosť odpustenia tak dokonalého, že minulosť je úplne zmazaná, zabudnutá, vyrovnaná, už neexistuje. A naše srdce naplní pokoj a radosť z Božej blízkosti, ktorej už neprekáža nič rušivého. Nastáva dokonalá zhoda medzi Otcom a nami, pretože Jeho láska, Jeho plná pravda nás oslobodila od úzkostlivých myšlienok. Veríme a prežívame Božiu dobrotu, ktorá je tak široká, tak hlboká, že nedovidíme jej koniec ani dno. Napĺňa nás obdiv, úžas a chvála nad veľkosťou, ktorá prevyšuje každú ľudskú predstavivosť.

Čo by o nás povedali ľudia, ktorí nás dobre poznajú: čomu, alebo komu najviac dôverujeme vo svojom živote?

Želám si, aby naša každodenná dôvera v Boha bola čitateľná v celom našom živote - v tom piatom evanjeliu, zo všetkých evanjelií najčítanejšom.

Amen.

- Libor Bednár -