Na prahu večnosti

- Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz v Pánu zomierajú.    Zj 14,13

Je to zvláštne, ale ak sa zamyslíme nad životom, väčšina udalostí, ktoré výrazne zasiahnu do nášho života prichádza neplánovane. I táto rozlúčka je neplánovaná. Pán života i smrti povolal našu spolusestru. Po odchode milovaného človeka sa často pýtame: "Prečo? Prečo Bože?" a často nenachádzame uspokojivú odpoveď.

Udalosť posledného lúčenia nesie v sebe, kus bolesti nad odchodom milovaného človeka, ale i kus vďačnosti za dar života a to oboje je zahalené rúškom tajomstva.

Tvárou v tvár k takýmto situáciám obyčajne odrazíme loďku svojho života od brehu všedných starostí a povinností a zaveslujeme na hlbinu nášho života. Túžime ňou preniknúť, túžime spustiť kotvu až na dno a nájsť pevný bod, ktorý by nám poskytol pocit istoty a stability. Túžime poznať odpovede na naše tak často ozývajúce sa prečo, alebo aspoň prijať pochopenie, povzbudenie a nádej.

Napriek zložitosti, ktorá je spätá s hľadaním zmyslu a pravého obsahu nášho života, sa nevzdávame, ale zápasíme sami so sebou a niekedy i s Bohom. Niekedy zmysel nášho života vidíme v hrubých obrysoch, niekedy iba tušíme a nadejeme sa.

Jeden starý príbeh nám hovorí o rabínovi, ktorý bol celý deň v práci. Vyučoval v škole. V tej dobe mu doma zomrel syn. Jeho manželka ho prikryla v izbe plachtou. Keď na sklonku dňa prišiel rabín domov a pýtal sa na syna, žena mu povedala:
"Je na ceste!"

Potom priniesla mužovi večeru. Po večeri sa rabín opäť pýtal svojej ženy:
"Kde je môj syn - na ceste kam?"
Manželka mu odpovedala:
"Je to už dávno, čo prišiel ku mne jeden pán a zveril mi niečo, aby som sa o to starala. Teraz prišiel znova aby si to vzal. Ja som mu to dala. Bolo to správne, takto jednať, pane?"
Rabín sa zamyslel a odpovedal:
"Kto dostal niečo, aby sa o to staral, musí to vrátiť vlastníkovi, kedykoľvek by to žiadal späť."

"Práve to som urobila," povedala žena.
Potom zaviedla rabína do izby, odhrnula plachtu a ukázala mu syna. Rabín sa rozplakal. Manželka ho vzala do náručia a povedala mu:
"Predsa si mi povedal, že to, čo nám bolo zverené, aby sme sa o to starali, musíme vrátiť späť vlastníkovi, kedykoľvek by si to vyžiadal späť." A rabín pochopil.

V prečítanom texte hovorí vzkriesený a oslávený Pán Ježiš apoštolovi Jánovi:
"Blahoslavení, ktorí odteraz zomierajú v Pánu." Je to slovo Pána nad životom i smrťou, ktoré zaznieva do našej ľudskej situácie.

O aké blahoslavenstvo tu ide, v hodine našej konečnosti? Blahoslavený - znamená šťastný. To nie je prchavý pocit šťastia, ale hlboký pocit vnútorného pokoja, ktorý napĺňa celú bytosť človeka. Je to dar, ktorý prijímame vo viere v Boha, keď sa stretneme s Ježišom, a prijmeme ho za svojho Pána a Majstra. Spolu s Ním prijímame i blahoslavenstvo - pokoj v duši a nádej v srdci. Platia o nás Kristove slová: "Blahoslavení, ktorí zomierajú v Pánu." Lebo vieme, že Kristus prešiel smrťou a zvíťazil nad ňou, že nás čaká na druhom brehu života, aby nás privítal vo svojom kráľovstve.

Smrť je brána, cez ktorú každý z nás musí prejsť. Nie je to slepá ulička ale cesta pokračuje ďalej do večnosťou, kde sa už nebude merať čas.

My ľudia si túto skutočnosť často nepripúšťame. Myšlienky na našu konečnosť odvádzame zámerne iným smerom - zamestnávame sa mnohými činnosťami, snažíme sa sami seba presvedčiť, že všetkému bude koniec. A ak predsa rozmýšľame o smrti, prepadá nás pocit strachu a úzkosti z neznámeho a nepoznaného.

Každý človek prežíva určitú úzkosť a strach, keď sa ocitne tvárou v tvár smrti, či verí Bohu, alebo neverí. Je to pocit z nepoznaného. Ale u človeka, ktorý dôveruje Bohu neprevláda pocit strachu, ale nádej a radosť zo stretnutia s Kristom, s ktorým už tu vo viere žil a ktorého nadovšetko miloval.

Je to radosť v srdci, ale so slzami v očiach. Život i smrť zostávajú pre nás zahalené rúškom tajomstva. Nikto z nás nevie, aký dlhý čas života máme ešte pred sebou. Nie sme sami sebe pánmi, hoci sa o to často pokúšame a berieme svoj život do svojich rúk. Je to však vždy neúspešný pokus.

Boh každého z nás stvoril pre vzťah s Ním, pre vzťah lásky a dôvery. Túži po tom, aby sme svoj život zverili do jeho rúk, aby sme boli tými, čím máme byť, cítiac pevnú pôdu pod nohami a žijúc vo vedomí, že do jeho otcovskej náruče môžeme kedykoľvek prísť.

Keď odchádza veriaci človek z časnosti do večnosti, prežíva blahoslavenstvo, ktoré my zatiaľ ešte nepoznáme. My poznáme iba smútok, že ten, ktorého sme milovali sa nám vzdialil.

Lúčime sa s našou zosnulou spolusestrou vo viere a v nádeji. Porúčame ju do Božích milostivých rúk v nádeji, že sa s ňou raz vo večnosti stretneme. Blahoslavení, ktorí zomierajú v Pánu.

Amen.

- Libor Bednár -