Prihlásenie sa na trvalý pobyt

Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu kam idem znáte.   J 14,1-4

Keď sa Pán Ježiš lúčil so svojimi učeníkmi, smútok naplnil ich srdcia. Je to také ľudské. Ak nás niekto milovaný opúšťa, a my vieme, že ho dlho alebo vôbec neuvidíme, naplní nás smútok a clivota.

Pán Ježiš pred svojím odchodom potešuje svojich učeníkov slovami - nestrachujte sa! Nebuďte smutní! Ja idem k svojmu Otcovi, aby som vám pripravil miesto, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.

Nádej pre veriaceho človeka je v tom, že raz sa s našimi milovanými, ktorí nás na ceste do večnosti predišli, stretneme v Božej prítomnosti. A potom už nebude žiadneho lúčenia, ani bolesti, ani smútku.

Náš ľudský život je podobný cestovaniu vo vlaku. Každý človek - obrazne povedané, cestuje vo vlaku. Dar života - to je cestovný lístok. Vo vlaku sú rôzne vozne - 1. triedy, 2. triedy i zvláštne vozne.

V 1. triede je pohodlie, kľud, dobre sa cestuje. Ešte lepšie je to v exkluzívnych, zvláštnych vozňoch, tam je o cestujúcich postarané ešte lepšie.

V 2. triede je viac sedadiel a menej priestoru pre jednotlivých cestujúcich. Menej kľudu a pohodlia.

A vo vlaku cestujú i takí, ktorým sa neušlo miesto na sedenie. Tí stoja v uličke. Taký je i náš ľudský život. Niekto sa narodí a je o neho dobre postarané - od kolísky až po hrob. Všetko má zabezpečené. Žije sa mu pomerne ľahko. To je tá 1. trieda.

A tí, ktorí majú tvrdý život a v pote tváre a námahe rúk požívajú svoj denný chlieb, a mnohé v živote musia prestáť, to sú tí cestujúci v uličke.

Ale každý vlak raz príde do konečnej stanice. Každý z nás bude musieť raz z tohoto vlaku vystúpiť. Cestujeme na miesto, ktoré nepoznáme, kde nikto z nás ešte nebol.

Ak máme cestovať do ďalekej krajiny, ktorú nepoznáme, ktorej reč ani kultúru nepoznáme, kde nepoznáme nikoho - vtedy sa nás zmocňuje neistota a strach. Ako to bude?

Ľudia bez Boha, ak vystúpia z vlaku, ocitnú sa v krajine ako cudzinci, ktorí nikoho nepoznajú, nevedia sa s nikým v krajine dohovoriť, ktorí túžia po láske, priateľstve a prijatí, ale tento pocit, túto túžbu nebudú môcť nikdy môcť naplniť. A tak budú žiť život bez konca, s túžbou, ktorá nikdy nebude môcť byť naplnená. To je obrazne povedané peklo.

Pre veriaceho človeka konečná stanica - smrť, je tiež niečo neznámeho, nepoznaného. Ale rozdiel je v tom, že veriaceho človeka tam bude čakať Boha, ktorý ho privíta, objíme okolo ramien a odprevadí do večných príbytkov. A bude stále s Bohom, stretne všetkých tých, ktorí dôverovali Bohu a milovali Pána Ježiša Krista.

Tam bude radosť, pokoj, dokonalá harmónia. To je obrazne povedané nebo. Každý z nás, jeden skôr, druhý neskôr bude musieť raz vystúpiť na konečnej stanici. I keby sme sa na smrť pripravili 1 000 krát, bude vždy inakšia, ako sme si ju predstavovali. Ale veriaci človek, napriek určitej úzkosti zo svojej konečnosti má nádej, že sa stretne s Bohom, s ktorým už tu vo viere žil, a ktorého nadovšetko miloval.

Lúčime sa s našou zosnulou spolusestrou vo viere a v nádeji, že sa raz s ňou vo večnosti stretneme. A potom už nebude žiadneho lúčenia. Potom už budeme všetci spolu v Božej prítomnosti.

Amen.

Modlitba:

Nie sme hodní Pane, aby sme si robili akýkoľvek nárok na Tvoje spasenie. Naopak si zaslúžime, aby si sa od nás odvrátil ako od nespôsobilých pre Tvoje kráľovstvo.

Pre Tvojho Syna Ťa prosíme, maj súcit s našou krehkosťou. On nás miloval až na smrť; predsa nás nepošleš preč, keď On o nás tak stojí, že nás vlastnou obeťou vytrhol zo zahynutia a uviedol do života s Tebou! Zhromaždi nás, prosíme, ako Tvoje deti, keď príde náš koniec. Amen.

- Libor Bednár -