Pamiatka reformácie

Spravodlivý bude žiť z viery.
    R 1,17b

Antony de Mello, známy rímsko-katolícky kňaz, ktorý žil dlhé roky v Indii, zapísal vo svojej knihe Spev vtáka i tento príbeh:

Kedysi dávno mal jeden guru mačku. (Guru je v Indii to, čo u nás kňaz.) Večer čo večer, keď si guru sadol aby odbavil bohoslužby, vliezla do chrámu i mačka, ktorá patrila guru a rozptyľovala veriacich pri bohoslužbe. Preto guru nariadil, aby mačku počas bohoslužieb priviazali.

Dlho po smrti guru mačku naďalej priväzovali počas večerných bohoslužieb. A keď nakoniec zdochla, priviedli do ašrámu (do indického kláštora) inú mačku, aby ju mohli priväzovať počas večerných bohoslužieb.

Neskôr po stáročiach žiaci guru písali veľmi učené spisy, odvolávajúc sa pritom na diela veľkých učencov, o podstatnej úlohe mačky pri náležitom slávení večernej bohoslužby.

Milé sestry a bratia, pointa tohto príbehu je pointou i nášho dnešného sviatku - pamiatky reformácie. V príbehu sa hovorí o mačke, ktorá rušila priebeh bohoslužieb. Keďže to bola guruova mačka, nechceli ju vyhodiť preč z bohoslužobnej miestnosti, ale aby zabránili jej rušivému vplyvu, uväzovali ju počas bohoslužieb. Keď guru zomrel, mačka ešte žila. A tak ju stále priväzovali v bohoslužobnej miestnosti. Medzitým, ako plynul čas už aj zabudli, prečo vlastne je mačka priviazaná počas bohoslužieb v miestnosti. Ľudia sa pravdepodobne vymenili, starí odišli a noví nepoznali ako to v skutočnosti začalo. Keď mačka zdochla, priniesli novú mačku a priviazali ju počas bohoslužby v miestnosti. Už nie však preto, aby nerušila veriacich, ale preto, lebo si mysleli, že prítomnosť mačky je potrebná pre náležité slávenie bohoslužby. O stáročia neskôr vznikli vedecké zdôvodnenia o význame mačky na bohoslužbách. Nie je ťažké si predstaviť vývoj tejto tradície. Je to tak samozrejmé. Sami sme svedkami toho, že nemusí uplynúť veľa času a to čo sa včera vysvetľovalo ako červené sa dnes vysvetľuje ako čierne a naopak. Dejiny sú bohaté na takéto historky.

Prečo však spomínam tento príbeh na pamiatku reformácie? Lebo reformácia je práve o tomto - ide jej o podstatu veci, o odkrytie prameňa, ktorý je zanesený rôznymi nánosmi nepodstatných náuk, poloprávd, bludov, filozofických špekulácií a ľudských domnienok.

V deň pamiatky reformácie spomíname na Dr. Martina Luthera, stredovekého augustiniánskeho mnícha, hĺbavého, úprimného a vzdelaného človeka. Luther žil v dobe, kedy takmer každý veril v Boha, počítal s Jeho prítomnosťou vo svojom živote, počítal s realitou života po smrti a pripravoval sa na stretnutie s Bohom. Ak by sme chceli celú túto situáciu vystihnúť jednou vetou, tak veľmi zjednodušene by sme mohli povedať, že Luther si s celou vážnosťou kládol otázku: - Ako nájdem milostivého Boha? Bol si vedomý, že taký aký je, sa nemôže postaviť pred Boha, lebo by prepadol odsúdeniu. Myšlienka na Boží súd, vedomie Božieho hnevu ho deptalo. Hľadal cestu, ako vyjsť z tohto labyrintu. Snažil sa využiť všetky možné dostupné spôsoby stredovekej cirkvi, ako sa zbaviť svojej životnej úzkosti. Vstúpil do kláštora, dôsledne zachovával kláštorné predpisy, pôsty, spovede, modlitby, konal skutky ľútosti a podriaďoval sa svojmu predstavenému. Pokoj však nenachádzal. Bol vnútorne zúfalý, lebo napriek tomu, aby sa cítil zbožný a spravodlivý, prežíval svoju nedostatočnosť, nehodnosť a zlyhanie. Vedel, že s takouto spravodlivosťou sa nemôže postaviť pred Boha. Pred ľuďmi by vedel všeličo zakryť, ale načo, však Boh aj tak všetko vie. V jeho vnútri sa miešala nenávisť s láskou k Bohu.

Pri vykladaní žalmov, ako univerzitný profesor, spravil Luther objav. Pochopil nový význam spravodlivosti. Dovtedy poznal, ako spravodlivosť vysvetľoval Aristoteles, Tomáš Akvinský, Peter Lombardský a scholastickí učenci. Teraz porozumel zmyslu spravodlivosti Božej, ako o nej píše apoštol Pavel. Po tomto objave nového zmyslu slova spravodlivosť Božia Luther píše:

Ako poklad som si chránil slovo, ktoré sa mi stalo najmilším zo všetkých slov, s láskou tak veľkou s akou som predtým nenávidel slovo "spravodlivosť Božia." Tak tieto Pavlove slová sa pre mňa skutočne stali bránou do raja.

O čo tu vlastne šlo? Stredoveká cirkev učila, že človek si môže svoju spravodlivosť zabezpečiť cnostným životom, dodržiavaním Božieho zákona a cirkevných nariadení. Keď si človek chce získať väčšiu spravodlivosť, nech vstúpi do mníšskeho stavu. Zanechá svetské starosti a bude mať bližšie k Bohu i k spáse. A čo keď sa človeku nepodarí všetko dodržať, keď zlyhá? Nevadí. Sú tu predsa odpustky. Veľa si zhrešil? Kúpiš si odpustok za viac peňazí! Máš iba nežné hriechy? Kúpiš si odpustok za menší peniaz! Bojíš sa smrti? Nemusíš sa báť! Keď peniaštek na dne pokladnice zazvoní, duša z očistca hneď vyskočí, sľubovali predavači odpustkov. Taká bola atmosféra Lutherovej doby.

Luther však vyčítal z Písma svätého, že človek nemusí pracovať na svojej spravodlivosti, lebo to ani nie je možné. Ale môže ju prijať od Boha ako dar, zadarmo, z milosti. Podstata evanjelia je, že Boh prijíma človeka takého aký je a daruje mu svoju spravodlivosť.

Človeka tento dar mení. Už neprežíva pri pomyslení na Boha strach, ale ho miluje a svoju lásku k Nemu dokazuje zbožným životom. Dobré skutky tak nie sú predpokladom k tomu, aby nás Boh prijal, ale sú dôsledkom toho, že nás Boh prijal za svoje deti. Sú ovocím našej viery a lásky k Bohu. Stačí to len prijať, že Boh ma prijíma takého, aký som. Nečaká, kým sa polepším. Ak prijmem Jeho dar Božieho synovstva, veľkosť tohto daru ma bude premieňať. Každý, kto si je vedomý, čo mu Boh daroval v Ježišovi Kristovi, chodí v pokore pred Bohom. Lásku a odpustenie, ktoré od Boha prijíma udeľuje aj iným ľuďom.

Možno niektorí z vás poznajú príbeh matky Alžbety: Z väzenia poslali správu do kláštora, aby poslali mníšku, ktorá by dala odsúdenej poslednú útechu. Predstavená kláštora, matka Alžbeta, sa vybrala do kláštora. Cestou rozmýšľala, čo povie odsúdenej.

- Poviem jej o večnom živote, o nádeji v živého Boha. Keď vstúpila do cely odsúdenej, hovorí jej: - Chcem vám povedať o večnom živote, o Bohu, ktorý vás miluje. Odsúdená jej na to hovorí: - Prestaňte s tými rečami, ja v Boha neverím. A čo vy viete o živote? Vy ste sa zatvorili do kláštora, izolovali ste sa múrom od sveta. Keď je Boh, tak nech spraví zázrak. Mám doma u susedky malé dieťa. Prečo má vyrastať bez matky?

Matka Alžbeta sa v duchu modlila, čo má odpovedať. Boh jej vnukol túto myšlienku? - Vymeň si s ňou šaty. Matka Alžbeta sa zahľadela odsúdenej do očí a vraví: - Boh žije. Hovoril so mnou. Vypočul vašu prosbu a spraví pre vás zázrak. Vyzlečte si šaty. - Odsúdená nechápavo hľadí na matku Alžbetu. - Vyzlečte si šaty a oblečte si moje, - opakuje matka Alžbeta. - Vy pokojne odídete z väznice v mojich šatách. Vezmite si dieťa od susedky a odíďte tam, kde vás nepoznajú. Nebojte sa, nikto sa to nedozvie, to vieme iba my dve. Ja som pripravená na smrť. Ja zomriem na vašom mieste.

Odsúdená v tej chvíli pochopila, že sa stal zázrak. Obliekla si mníšske šaty a odišla z väzenia. Matku Alžbetu vyviedli vojaci na úsvite na dvor väznice a zastrelili. Lekár stručne konštatoval: - zomrela. Odsúdená na smrť si v tej chvíli uvedomila, že jej bol darovaný nový život, ktorý dostala darom od Boha. Už nepochybovala o Bohu a Jeho láske. Tento príbeh sa odohral vo Francúzku.

Milé sestry a bratia, Božia spravodlivosť je vždy darom, ktorý prijímame z milosti, bez zásluh, tak ako tá žena odsúdená na smrť. Pre svoju záchranu nemohla spraviť nič, iba prijať dar - šaty matky Alžbety.

A ak by vám chcel niekto povedať, že pre svoje spasenie musíte spraviť to alebo tamto, spomeňte si na príbeh o guruovej mačke a nedopusťte, aby vám niekto komplikoval jednoduché veci.

Na záver môžeme povedať: - Nemáme sa čím chváliť, lebo všetko čo máme, sme dostali darom od Boha. Nemáme sa prečo báť, lebo tam, kde je láska, tam niet miesta pre strach. Môžeme sa len tešiť z toho, že ten, ktorý stvoril vesmír, prírodu tu na zemi, nás ľudí a všetko tak úžasne stvoril o nás vie, pozná nás a chce nás ako Sprievodca previesť naším životom a do brán večnosti.
Amen.

- [31.10.2001]Libor Bednár -