Cti si otca a matku

Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik. Márne vám zavčasu vstávať a neskoro si sadať, jesť v bolesti vyrobený chlieb, dosť dáva On svojmu milému v spánku. Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života. Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti. Blahoslavený je muž, čo si nimi naplnil tulec; nevyjde na hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne. (Ž 127)

Cti si otca a matku - to je prvé prikázanie so zasľúbením, - aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. Ef 6,2-3

Bolo to už dávno, čo som čítal príbeh o chlapcovi a o jeho mamičke. No ani čas, ktorý odvtedy uplynul, nevymazal z mojej pamäti tento príbeh. Z času na čas sa k nemu vraciam. Kedykoľvek myslím na svojich rodičov, pozerám do ich tvári poznačených vekom, tento príbeh mi prichádza na um.

Koncom minulého storočia, v malej dedinke pod horami boli roztrúsené skromné domčeky. Náš príbeh začína v jednom z týchto domčekov. Vyrastal v ňom chlapec s mamičkou; otca nemali. Keď sa chlapec opýtal, prečo nemajú otca, mamička mu odpovedala: - Náš otec odišiel do neba. -

Chlapec sa s tým zmieril. Mal mamičku veľmi rád. Starala sa o neho s príkladnou starostlivosťou. Žila iba pre neho. Mala krásne srdce, dobrú povahu, ale tvár a ruky boli znetvorené. Chlapec sa jej nikdy neopýtal, prečo má takú zjazvenú tvár a ruky; keď bol malý, nevadilo mu to; a keď vyrástol, nemal odvahu sa na to spýtať, obával sa, že by takáto otázka mamičku zarmútila.

Dni bežali a chlapec sa v škole dobre učil. Po ukončení základnej školy odišiel do vzdialeného mesta, študoval na gymnáziu. Domov sa vracal každý mesiac, pomáhal s hospodárstvom. Mamičku miloval, ale vnútorne sa trápil pre jej výzor. Nikdy však spolu o tom nehovorili. Keď prišli rodičia jeho spolužiakov na návštevu, závidel im krásu tváre ich matiek. Prečo moja mamička nemá takú peknú tvár?, ozývalo sa mu v duši, trápilo ho to. Mamička sa nikdy neponúkala, že ho príde navštíviť, a on ju nepozýval. Hanbil sa za jej výzor, hoci si to nikdy nahlas nepovedal. Prišla maturita. Obstál pri nej výborne. No na maturitnom večierku sedel sám, spolužiakom i triednemu učiteľovi povedal, že matka je chorá a nemôže prísť.

Odporučili ho na štúdium na vysokú školu. Vďaka starostlivej matke, ktorá sa ďalej uskromňovala a odkladala každú korunu, zapísal sa na právnickú fakultu a úspešne skladal jednu skúšku za druhou. Domov prichádzal čoraz zriedkavejšie. Matka ho vždy čakala a spravila všetko, čo mu na očiach videla. Prežíval k nej hlbokú vďačnosť, lebo vďaka jej obetavej starostlivosti sa mu otvoril svet. Úspešne ukončil právnické štúdiá, ako advokát sa dostal do vysokej spoločnosti a stal sa známym a vyhľadávaným človekom.

Neskôr sa oženil. Vzal si krásne dievča z vplyvnej mestskej rodiny. Keď sa snúbenica pýtala na jeho rodičov, povedal, že už nežijú; obával sa, že by ju odstrašila zohavená tvár jeho matky. Postavili si dom a narodili sa im dve krásne deti. Právnik z času na čas vycestoval, aby navštívil mamičku. Manželke vtedy povedal, že ide navštíviť priateľov z detstva.

Uplynulo niekoľko rokov. Matka zostarla a potrebovala pomoc. Syn ju vzal k sebe. Poprosil ju však, aby nehovorila, kto je, že jej všetko neskôr vysvetlí. Vyhovela jeho prosbe. Manželke povedal, že je to jeho vzdialená príbuzná, ktorá už nikoho nemá, a tak ju priviedol, aby u nich strávila zvyšok života. Miesta v dome je dosť a o peniaze nie je núdza. Manželka súhlasila. Mamička sa nasťahovala do podkrovnej izbičky a syn sa jej snažil spraviť všetko, čo jej videl na očiach. Väčšinu dňa trávila vo svojej izbičke. Keď nikto nebol doma, advokát chodieval k nej a rozprávali sa, ale o výzore jej tváre nepadlo nikdy ani slovo. Deti si ju obľúbili a radi sa hrávali v jej prítomnosti. A ona ich milovala, ako len stará matka dokáže milovať vnúčatá. Dom ožil, atmosféra lásky sa šírila z podkrovnej izbičky do celého domu.

Manželka spozorovala, že od príchodu starenky do domu je manžel často smutný a zamyslený. Keď sa ho pýtala, či sa niečo stalo, povedal, že pracuje na zložitých prípadoch a je unavený. Netrvalo to však dlho. V jeden tichý večer, keď deti už spali, advokát s manželkou sedeli v obývačke. Nikto nič nehovoril. Manželka prerušila tiaživé ticho otázkou: - Povedz mi prosím ťa, čo sa stalo. Nato sa muž rozplakal a povedal: Tá žena, ktorá býva v podkroví, je moja matka.

- Prečo si mi to nepovedal?, - pýtala sa manželka. Myslel som si, že keby si ju videla, nikdy by si sa za mňa nevydala. Hanbil som sa za ňu. Manželka ho objala a povedala: - Som rada, že som spoznala tvoju mamičku. Je to veľmi milá a láskavá žena. Zajtra jej prichystáme izbičku tu dole a bude bývať medzi nami.

Jedného dňa sa deti spýtali babičky: - Babička, prečo máš taký zjazvenú tvár? A ona im po mĺkvom tichu rozpovedala príbeh: - Keď sa ocko narodil, v dome vznikol požiar. Váš starý otec zomrel na následky popálenín. Vošla som do horiaceho domu, aby som z neho vyniesla vášho ocka, ktorý nič netušiaci spal v kolíske, pri tom mi popálilo tvár a ruky. Deti pozorne hľadeli na starej maminu tvár a povedali jej: Ty máš najkrajšiu tvár na svete! A všetkým deťom v škole rozprávali o tom, že majú najkrajšiu a najlepšiu babičku na svete.

Milé deti, milujte svojich rodičov, lebo oni sú Božím darom pre vás. Nikdy sa za nich nehanbite. Ďakujte Bohu každý deň za otca i za mamu, poslúchajte ich - i vtedy, keď si myslíte, že ste múdrejší ako oni. Rodičia vám chcú vždy len to najlepšie. Nech vám nikdy nezovšednie a neprekáža ich prítomnosť. Kto si miluje a ctí rodičov, tomu sa bude dobre vodiť v živote a Božie požehnanie ho bude sprevádzať na všetkých cestách. To zasľúbil Boh, a On svoje slovo splní.

Milé sestry a bratia, tento príbeh dáva nahliadnuť i do vzťahov medzi nami a Bohom. Milujeme Ho, ale mnohí sa k nemu nehlásime. Cítime puto k Bohu, vo chvíľach životného šťastia hovoríme: - Vďaka, Bože! - v ťažkých chvíľach voláme: - Pomôž, Bože. Nevzdávame sa Ho. Mnohí z nás dokonca prídu "akoby navštíviť", aspoň raz do roka, a potom celý rok zase žijú svojimi záležitosťami a starosťami.

Tvár nášho Otca v nebesiach akoby nebola pre mnohých atraktívna… Ale je to náš Otec a my sme jeho draho vykúpené deti! To Jeho Syn nás vyniesol z horiaceho domu a zachránil nám život. Kto pozná v Bohu svojho Otca, ktorý nás tak miloval, že svojho jediného Syna obetoval za nás, aby sme mali život a žili ho v plnosti, ten túži žiť v Jeho blízkosti každý deň svojho žitia.

On prichádza medzi nás, aby náš život bol krajší, plnší, radostnejší. Je i dnes tu medzi nami - vo svojom slove a svojím Duchom. Je prítomný vo sviatostiach a dáva nám svoje požehnanie.

Každý kto miluje, túži poznávať milovaného. Láska vždy túži po poznaní, po vzťahu. Boh túži byť medzi nami. Raduje sa, keď prichádzame k nemu. No nikdy sa nám nevnucuje. Ale túži po tom, aby sme Ho prijali do svojho srdca, do svojich domácností, aby bol s nami svojím Duchom a vo svojom slove. Jeho príchod je vždy príchodom lásky, pokoja a nádeje.

On nie je prísny strážnik, ktorý vyhľadáva naše chyby, aby nás za ne trestal. On nie je bezmocný starček s bielou dlhou bradou a s paličkou v ruke, ktorý sa dobrosrdečne usmieva, a nič nehovorí.

On je naším nebeským Otcom, ktorý nás miluje nekonečnou láskou, nikdy nás neopúšťa, nič nevyčíta, a vždy je ochotný nám pomôcť, keď k Nemu voláme. Ctime si svojich rodičov, lebo to je vôľa Božia.

Ctime svojho Otca v nebesiach, aby sme svoj krátky a uponáhľaný život prežívali v pokoji a radosti.

Amen.

Modlitba:

Bože, ďakujeme Ti za deti, ktoré si nám zveril do výchovy. Daj nám múdrosti a odvahy, aby sme ich učili poznávať Tvoju tvár.

Ďakujem Ti, že sa smieme nazývať Tvojim deťmi, že smieme prichádzať k Tebe so všetkým a kedykoľvek. Ty nás vždy prijmeš, vždy máš pre nás čas.

Vyznávame, že všetko dobré, čo máme a čo robíme, pochádza od Teba. V obetovaní sa Tvojho jediného Syna na kríži poznávame veľkosť Tvojej lásky k nám.

Chceme byť Tvojimi vďačnými deťmi, oslavovať Ťa piesňami a modlitbami tu - a potom, keď sa rozídeme, chceme Ťa oslavovať svojim životom. Amen.

- Libor Bednár -