Zápas o pravdu

Nato sa ho anjel po druhýkrát dotkol a povedal: Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou. Vstal teda, najedol sa a napil a posilnený tým pokrmom, putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóreb. Tam vošiel do jaskyne, kde aj prenocoval. A hľa, zaznelo k nemu slovo Hospodinovo: Čo tu robíš, Eliáš? Povedal: Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu, rozborili Tvoje oltáre a Tvojich prorokov povraždili mečom, takže som zostal len ja sám. A teraz siahajú aj na môj život, aby mi ho vzali. Nato povedal: Vyjdi a stoj na vrchu pred Hospodinom! A hľa, Hospodin šiel vedľa. Strhol sa obrovský drsný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. Po zemetrasení oheň, ale Hospodin nebol v ohni; po ohni zašumel tichý šelest. :  1 Kr 19,7 - 12

Eliáš bol prorok, Boží muž. Pôsobil v Severnom kráľovstve za vlády kráľa Achaba a jeho manželky, sidonskej kráľovnej Izabely.

Prorok bol človek vyvolený Bohom, aby oznamoval národu Božiu vôľu. Slová alebo súdu, alebo nádeje. Prorok bol človek, ktorý videl do situácie, rozumel dejinám, rozumel prítomnosti, vedel analyzovať duchovný i hospodársky život a videl dopredu - akým smerom sa bude uberať budúcnosť.

Činnosť prorokov bola často spojená s konaním nevšedných vecí - divov a zázrakov. Boli to silné osobnosti s prirodzenou autoritou v národe.

Jedným z takýchto prorokov na javisku dejín bol prorok Eliáš, ktorého meno znamená "Hospodin je Bohom."

Eliáš ako Boží muž horlil za Božiu vec. S nevôľou znášal novoty kráľovnej Izabely. Pod jej taktovkou a sponzorstvom sa pravda a spravodlivosť, milosrdenstvo a česť každým dňom strácali zo spoločenského života. Na kráľovskom dvore a v diplomatických službách i v štátnej správe sa s Pánom Bohom už nepočítalo. Viera sa menila na poveru. Boží zákon, ktorý zaručoval poriadok a spravodlivosť v národe, bol nahradený ľudskou vôľou, ľudskými plánmi, ktoré sa odobrovali v chrámoch cudzích božstiev.

Národ nezabudol na Mojžiša, Józuu, sudcov, Samuela. Nezabudol na to, ako ho Boh vyviedol z Egypta a pomáhal mu. Ale nastala iná doba, iný trend - pod taktovkou kráľovnej Izabely.

Eliáš ako prorok sa stretol s kráľom Achabom a oznámil mu ako odpoveď na modlárstvo Boží trest slovami: - Akože žije Hospodin, Boh Izraela, v službe ktorého stojím, nebude po tieto roky ani rosy, ani dažďa, iba ak na moje slovo, - a odišiel do exilu. Tri roky nezapršalo… Po troch rokoch sa Eliáš vracia z exilu. Ide za kráľom Achabom a vyzve ho, aby dal zhromaždiť národ na hore Karmel. S ťažkým srdcom hovorí k nerozhodnému zhromaždenému ľudu … a potom sa odohrá zázrak pred ich očami. Ľud vzýval Hospodina a klaňal sa Mu.

No inak sa nič nedeje. Žiadna podstatná, skutočná zmena v národe. Iba štatisticky povedané - o jednu zvláštnu udalosť viac.

Kráľovná Izabela, v ktorej "kuchyni" sa varí skaza a úpadok národa, koná ďalej, ako - by sa nič nestalo. Služobníci slúžia, život ide "de facto" ďalej ako predtým.

Eliáš si veľa sľuboval od udalosti na hore Karmel, ale teraz je sklamaný. Izabela sa mu chce pomstiť a jeho život je ohrozený - aby si ho Eliáš zachránil, musí utekať. Odchádza do púšte; cestou prepúšťa svojho sluhu, a on ide ďalej, až príde do jaskyne. Má jednu túžbu, jedinú: zomrieť! A to hneď. Nie je zbabelec, nebojí sa smrti. Je však totálne vyčerpaný.

Hovorí si: - Verne som vždy plnil Božie príkazy, a nikdy som nezískal nič, len protivenstvo. Je na konci síl. Radšej smrť ako taký život - uvažuje sklamaný Eliáš.

V tomto rozpoložení sa mu prihovára Boh. Prichádza za ním a dáva mu nepríjemnú otázku na telo: - Čo tu robíš Eliáš? - a Eliáš odpovedá: - Príliš som horlil za Teba, Bože, ale nič z toho, chcem už umrieť.

Jeho reč nie je len správou o biede ľudu, ale aj nepriamou výčitkou Hospodinovi, že nechal veci dôjsť tak ďaleko.

Eliáš rezignuje, vzdáva sa všetkého, je vyčerpaný a unavený až na smrť. Navyše je nepochopený, opustený, osamotený.

Pán Boh ho vyvádza z jaskyne von a ukazuje mu niekoľko prírodných javov.

Najprv:
- obrovský víchor, ktorý rozrážal skaly a drvil bralá. Hospodin však nebol vo víchre.
- potom zemetrasenie, ale ani v ňom nebol Hospodin.
- potom oheň, ale ani v ohni Hospodin nebol.
Potom zašumel tichý vánok. "Len čo to Eliáš počul, zahalil si tvár do plášťa," - pokračuje náš text.

Eliáš očakával, že zmena v starozmluvnej cirkvi Izraela sa bude diať, ako keď sa strhne silný víchor, alebo ako zemetrasenie…oheň… všetko to - ničivé živly.

Ale to nie je Božia cesta, Boží spôsob konania. Až keď zašumel tichý vánok… Boh bol vo vánku.

Poznáte to? Určite ste mnohí niečo podobného zažili.

Božia lekcia Eliášovi je aktuálna i dnes: "tichý vánok." Boh nechce konať v ničivých živloch, ale v hlase mojom a tvojom, hlase tichom a jemnom - v slove, ktoré môže byť v hluku sveta prepočuté, a predsa je jedinečnou a nezničiteľnou silou, ktorá nenásilne a nepozorovane pôsobí, rúca staré a vytvára nové.

Boh nepodpísal Eliášovi abdikáciu, ale poveril ho novou úlohou. Posiela ho späť na miesta bojov a ťažkostí, problémov a neistoty. Eliáš už netúži po víchre, zemetrasení ani ohni, ale tichým jemným slovom bude podávať liek Boží národu, tak ťažko chorému na duši i na tele.

Silný víchor, zemetrasenie, oheň - to je sila, o ktorej sa nedá pochybovať. A my sa cítime sebaistí, "sme na koni". Pochybujúcich a váhajúcich odzbrojíme, zatlačíme ich do kúta, prinútime veriť a rozhodnúť sa pre Boha.

Lenže to nebola Božia cesta pre Eliáša - a nazdávam sa, že nie je ani pre nás.

Boh od nás očakáva, aby naše slová boli ako tichý vánok. Ten je nenápadný, ale príjemný.

Naše slová a pôsobenie nemajú byť veľkým "lomozom": majú byť tiché, avšak vytrvalé. Zdajú sa byť často akoby slabé, neúčinné. Avšak nesené láskou, vykonajú svoje poslanie. Tiché slovo - je slovo, ktoré pohladí, povzbudí, poteší, pozdvihne, dodá novej nádeje… pofúka rany a obviaže ich.

Zázrak neprinesie želanú zmenu srdca. Ľudia sú skeptickí, po čase začnú pochybovať i o tom najväčšom zázraku.

Ale slovo evanjelia, nesené láskou - také slovo, ktoré nájdu ľudia v kostole je balzamom. A tam k nemu sa budú vracať - už nie sami, ale s priateľmi a najbližšími.

Amen.

Modlitba:

Bože, Tvoje cesty nie sú našimi cestami a naše myšlienky nie sú Tvojimi myšlienkami. Poznáš náš život, našu prácu, naše snaženie a obete, naše očakávania, ale i sklamania.

Daj nám poznať, že naša práca pre Tvoje kráľovstvo nie je márna, ona sa nestratí. Pridaj nám trpezlivosti a sily, aby sme Tvoje dielo niesli ďalej.

Posilni naše mysle, ruky i kolená a naplň nás svojím Duchom. Amen.

- Libor Bednár -