O nasledovaní Krista
(Spomienka na Juraja Tranovského)

- Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za svoj život? Alebo čo dá človek náhradou za svoj život? Syn človeka zaiste príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.   Mt 16,24-27

Jeden starý príbeh hovorí o pútnikoch, ktorý šli do zasľúbenej zeme. Jeden z nich nariekal nad tým, že jeho kríž je príliš ťažký. Milostivý Boh sa k nemu sklonil a zaviedol ho do miestnosti, kde boli vystavené kríže všetkých ľudí, a povedal mu: - Vyber si! Pútnik si začal vyberať. Jeho pohľad mu padol na jeden tenký, ale zato dlhší a väčší kríž. Potom uvidel malý, ale keď ho chcel zdvihnúť, bol ťažký ako olovo. Našiel aj taký kríž, ktorý sa mu páčil, a vzal si ho na ramená. Zrazu však pocítil, ako ten kríž práve na mieste, kde doliehal na rameno, mal ostrú hranu, tá mu ako tŕň vnikala do tela. Tak mal každý kríž niečo nepríjemného. Keď si poprezeral všetky kríže, nenašiel žiadny vhodný pre seba. Potom však jeden uvidel, ktorý predtým prehliadol, lebo bol položený stranou od ostatných. Pútnik sa rozhodol: toto je kríž, ktorý chce niesť na svojej ďalšej púti. Nebol ani príliš ťažký, ani príliš ľahký, taký vhodný, akoby bol stvorený pre neho. Ale keď si ho pozornejšie pozrel, poznal, že to bol - jeho kríž, ktorý dosiaľ niesol… vzal ho teda a vykročil so spolupútnikmi na cestu, ktorú mali pred sebou. Ako tak putovali, nášmu pútnikovi sa jeho kríž po čase zdal príliš dlhý. Bez rozpakov z neho odrezal pekný kúsok. A potom ešte raz. Po dlhej ceste prišli pútnici k priepasti. Žiadny most neviedol do zeme, ktorá sľubovala večnú radosť a zrejmú blízkosť Boha. Každý pútnik po krátkom zaváhaní položil cez priepasť svoj kríž. Všetky im stačili na to, aby sa dostali na druhú stranu. Ale pútnik, ktorý si zo svojho kríža odpílil, aby ho mal ľahší - a teraz mu bol krátky na preklenutie priepasti - tu zostal stáť, zarazený a zúfalý; do zasľúbenej krajiny nevstúpil.

I my sme takými pútnikmi. Putujeme do zasľúbenej zeme za naším Pánom. Kristus nás volá, aby sme šli za Ním. Kladie si však jednu podmienku: - Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a naseduje ma!

Kto chce ísť za Kristom, má zaprieť seba samého. Naša prirodzenosť nás však vedie opačným smerom: Človek má radšej pohodlie ako službu Bohu a blížnemu. Viac nás priťahujú záľuby ako modlitba. Máme bližšie k sebectvu a ľahostajnosti ako k láske. Preto Ježiš pripomína: - Ak ideš za mnou, prekonaj všetko, čo ťa odo mňa odvádza. Premáhaj zlé sklony. Kroť hnev a pýchu. Postav Boha na prvé miesto. Nemysli iba na svoje záujmy, ale maj na zreteli prospech svojich blížnych.

Kto chce ísť za Kristom, má vziať a niesť svoj kríž.

Ak niesol kríž Kristus, ponesie ho i ten, kto Ho nasleduje.

Ak ide človek za Kristom verne, krížu sa nevyhne. Niekedy je to nepochopenie, inokedy reči, ktoré škodia, niekedy posmech, niekedy sú to i horšie veci. Ťažký kríž! Ježiš však očakáva, že ho vezmeme na seba a ponesieme ho.

Všetci by sme sa najradšej krížu vyhli; usilujeme o to, aby sme ho nemuseli niesť. Dobrotivý Boh skutočne pôsobí, že náš kríž nie je tak ťažký, aby sme ho neuniesli. Ale keď kríž príde, ten, kto nasleduje Krista, sa mu nevzpiera. Pokorne kríž prijíma a hovorí:

Dobre, Pane Ježiši, ponesiem svoj kríž. Ty mi za to stojíš. Prosím Ťa, pomôž mi pritom.

Niekedy bola s nesením kríža spojená i mučenícka smrť. Niektorí ju podstúpili a podľa Kristovho zasľúbenia dosiahli večný život. Iní sa najvyššej obete zľakli. Zapreli Krista, aby sa zachránili, a tak sa pripravili o večný život.

Často počujeme v rozhovoroch: - Ja chcem zo života niečo mať. Ja si chcem užiť. A podľa toho sa potom rozhodujeme. Niekedy robíme iba to, čím sa necítime obmedzení a ukrátení.

Milovať druhého, to znamená brať na neho ohľad. Veriť v Boha, to znamená tiež i pre Neho niečo obetovať. Byť verný Kristovi, to často znamená mať menej ako iní. Slúžiť blížnym, to znamená venovať im čas a energiu. A tak sa niekedy toho zľakneme a stávajú sa z nás raz sebeckí, inokedy lakomí alebo neverní ľudia.

Kristus však hovorí: Kto si "to svoje" za každú cenu drží a chráni, ten nakoniec príde o všetko. Kto však vie zo svojho života rozdávať druhým, tomu bude dané viac, ako si vie predstaviť - a nie až vo večnosti, ale už tu a teraz. Či nie je láska, radosť, pokoj a ďalšie ovocie Ducha svätého oveľa viac ako všetok prepych a akýkoľvek majetok?

- Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet výmenou za svoj život? - pýta sa Ježiš nás. Je prirodzené, že chceme veľa vecí, ale položme si otázku: Je nám to vždy k dobrému? Dajme pozor, aby netrpel náš život, náš vzťah k Bohu, naša láska k ľuďom, naše kresťanstvo. Lebo vo všetkých hmotných ziskoch je skryté pokušenie - beda človeku, ktorý si to včas neuvedomí. Napokon, i keby človek dosiahol všetko, nakoniec odíde zo sveta rovnako nahý, ako na svet prišiel.

Ježiš nám pripomína, že všetky tieto nami ľuďmi žiadané veci nie sú najdôležitejšie. Boh je viac, dary Ducha svätého sú viac, Kristovo kráľovstvo je viac - tomu sa na svete nič nevyrovná, to nemôže byť ničím nahradené. Dajme preto pozor, nech sa o toto všetko nakoniec pre nejaké pominuteľné veci, nepripravíme!

Možno si niekto kladie otázku, prečo som si zvolil takýto zvláštny text o nesení kríža, keď si pripomíname pôsobenie Juraja Tranovského v cirkevnom zbore.

Život a pôsobenie Juraja Tranovského, od úmrtia ktorého uplynulo 360 rokov, je pevne späté s nesením kríža. Pre svoju vieru v Krista ako evanjelický kňaz bol často v putách, viackrát vo vyhnanstve a vo väzení, v mnohých ťažkostiach a utrpení. S týmto krížom prišiel i do Mikuláša, kde strávil posledné roky života.

A práve on, Tranovský, je príkladom toho, že Boh - hoci dopustí, aby sme niesli ťažký kríž - nás nikdy neopustí. Tranovský sa nezľakol prenasledovania, nevzdal sa viery. Netúžil po spoločenských výhodách, ktoré by nepochybne získal zapretím Krista. Je príkladom toho, že ťažko skúšaný život môže byť životom radostným, prospešným blížnym a na slávu Bohu. Tranovský túžil dať evanjelickému ľudu to, čo mu najviac chýbalo: knihu nábožných piesní. Usilovne zbieral a hľadal staré piesne, prekladal z latinčiny a nemčiny, sám napísal 90 piesní a v roku 1636 (teda rok pred smrťou) pripravil do tlače CITHARU SANCTORUM so 414 piesňami. Táto kniha sa stala spolu s Bibliou našim starým otcom a starým mamám vzácnym pokladom, horiacou fakľou, ktorú si podávali mnohé generácie.

Táto kniha piesní rozplameňovala srdcia tých, ktorí ju brali do rúk a spievali z nej. Vnášala do života radosť, útechu, lásku, odvahu, chuť žiť a niesť svoj kríž každý deň života v nádeji, že to má zmysel, že stojí za to pre Krista žiť, a ak je to treba, i svoj život obetovať. Kde by sme boli my dnes bez Cithary sanctorum? Neviem. Viem však, že náš život by bol chudobnejší a smutnejší. Mnohí by zostali smutne stáť spolu s tým pútnikom na brehu priepasti s nenaplnenou túžbou dostať sa do zasľúbenej zeme.

Vo svetle Kristovho evanjelia veríme, že náš život, i keď nám v ňom pripadne niesť ťažký kríž, má zmysel. Ako krásny príklad týchto slov, ako krásny príklad hodný nasledovania vidíme život a prácu kňaza tohto zboru Juraja Tranovského, ktorého si dnes pripomíname. Vďaka Bohu za jeho život, za dielo, ktoré po sebe zanechal pre nás.

Amen.

- Libor Bednár -