Nádej, ktorá nás ťahá dopredu

Ez 37,1-14

Keď som rozmýšľal nad biblickým textom pre základ dnešnej kázne, moja pozornosť sa upriamila na 37. kapitolu proroka Ezechiela.
Sedem rokov som vystupoval na túto kazateľnicu pred vás a nikdy som na tento text nekázal, ale často som naň myslel. Bol pre mňa zdrojom novej sily a nádeje. Učil som sa z neho vidieť veci, ktoré vierou môžeme získať. Povedané nenábožensky, tento text o suchých kostiach bol pre mňa zdrojom optimizmu, zmysluplnosti mojej práce.
Prorok Ezechiel má videnie.Vidí údolie plné suchých kostí. Veľmi suchých kostí. Pán Boh sa ho pýta:"Ezechiel, veríš že tieto suché kosti môžu ožiť? Veríš, že z týchto suchých kostí môžu byť opäť živí ľudia? Prorokuj o nich!"
Čo spraví Ezechiel? Povie Pánu Bohu:"Bože, nerob si zo mňa žarty!"? Nie. Ezechiel veril Bohu. Veril, že Bohu nič nie je nemožné. Prorokoval presne tak, ako mu Boh prikázal. A zrazu, deje sa zázrak. V údolí nastal šum a hukot. Kosti si hľadajú k sebe cestu. Spájajú sa šľachami, svalstvom a naťahuje sa na nich koža. Ale ducha v nich nebolo. A tak prorok prorokuje, aby ich naplnil duch a oni ožili. A tak sa postavil veľký zástup bojovníkov v údolí suchých kostí a bol to veľmi veľký zástup.
Ezechiel toto svoje videnie dopĺňa výkladom. Izraelci žijú dlhé desaťročia v Babylonskom zajatí. Už stratili nádej, že by sa mohli vrátiť do svojej vlasti. Nedúfali v lepšiu budúcnosť. Boli ako tie suché kosti v údolí, ktoré mali pred sebou iba jednu budúcnosť: že budú ešte suchšie a suchšie. Do tohto stavu beznádeje zaznieva prorokova zvesť:"Boh môže zmeniť náš údel. Pre neho nie je nič nemožné. Stačí, keď mu budeme dôverovať a konať podľa Jeho slova."
Izraelci sa potom dočkali návratu do svojej vlasti a obnovili v nej spoločenský i duchovný život. Ako sa toto videnie dotýka nás? Čo pre nás znamená?
Mikulášsky CZ je bohatý na slávnu históriu, významné osobnosti, ktoré prekročili hranice cirkvi a stali sa osobnosťami celého národa. Zbor kedysi bohatý na duchovný život, v nedávnej minulosti - počas budovania komunizmu, upadol. Mnohí prestali veriť, že by sa to mohlo výraznejšie zmeniť. Aj dnes mnohí mladí naši evanjelici svoje deti orientujú skôr na rôzne krúžky ako na duchovný rast svojho dieťaťa, lebo taký je ich rebríček hodnôt.
Ale nebolo to tak vždy. Skúste sa v duchu preniesť do roku 1783 keď padlo na fare v Paludzi rozhodnutie vytvoriť v Lipt. sv. Mikuláši samostatný CZ a postaviť si svoj kostol a faru. Novovyvolený farár Imrich Berzevický spolu so šiestymi tisícami nadšených cirkevníkov postavil v krátkom čase kostol i faru. O pár rokov aj evanjelickú školu. Pre Berzevického to bola služba radostná i vyčerpávajúca. Kostol býval plný a ľudia sa tlačili aj na chóre. Majetnejší cirkevníci si kupovali lavice, aby mali zabezpečené miesto na sedenie v kostole. Viete si predstaviť tie služby Božie, keď 6 000 ľudí, ktorí prišli v zástupoch z okolitých dedín do kostola, začali spievať? Radostne a s hlbokou vrúcnosťou? Poväčšine spievali spamäti, lebo spievali v rodinách každý deň. A v speve vyspievali všetky svoje starosti i radosti, trápenie i nádej. Je málo pravdepodobné, že niekto vtedy sedel len tak nemo v lavici a ostatným hovoril, že nevie spievať.
Kostolom sa niesol mohutný, nádherný spev. Viete si predstaviť tú atmosféru, keď 6 000 ľudí v kostole spieva piesne, ktoré sú im dôverne známe? Po Berzevickom sa duchovnej práce v tomto rozsiahlom zbore ujal mladučký absolvent bohosloveckej fakulty Matúš Blaho. Stačili mu štyri týždne kaplánskej práce v zbore popri seniorovi Berzevickom, aby si ho zbor jednomyseľne vyvolil za svojho pastiera. Kým Berzevický postavil kostol, faru a školu, Blaho rozbudoval zbor duchovne. Svojimi kázňami pritiahol na služby Božie rímskych katolíkov i židov. Pre ľudí nebolo dosť miesta v kostole. V zbore to doslova vrelo. Duchovný život prekvital v každom smere. Po 29 rokov služby si ho Pán Boh povolal k sebe do večnosti. A vďačný vrbicko-sväto-mikulášsky zbor mu svoju vďaku vyjadril zlatým písmom na oltári a ten nápis tam je dodnes.
Za Matúša Blahu nebolo ľahké nájsť náhradu. Laťka bola postavená privysoko. Oči mikulášanov sa upreli do Pešti na chýrneho Jána Kollára. Tomu sa pozvanie aj pozdávalo, ale keď si prečítal vokátor a predstavil si prácu v tak rozsiahlom zbore so 14 fíliami, najmä v zime na koči, upustil od myšlienky prísť do Mikuláša. Doporučil svojho spolurodáka, čerstvého absolventa M.M.Hodžu.
Na Kollárovo doporučenie a dobrozdanie biskupa bol Hodža vyvolený za zborového farára bez próbnej kázne. A bola to šťastná voľba pre Mikuláš. Hodža bol silnou charizmatickou osobnosťou. Vzdelancom, mysliteľom, básnikom, pevcom a strhujúcim rečníkom. Mohli by sme pokračovať a menovať ďalších - Fridricha Baltíka, ktorého si cirkev neskôr vyvolila za biskupa. Po ňom Juraja Janošku, na ktorého podnet vznikol Tranoscius - vydavateľský a kníhtlačiarsky spolok, aby literatúrou a kalendármi duchovne vzdelával evanjelický ľud v celej vlasti. Pre jeho duchovné kvality si ho cirkev vyvolilla za generálneho biskupa. Môžeme stručne menovať Michala Maderu, mecenáša zborovej diakonie a sirotínca. Za jeho pôsobenia sa postavila nová fara, ECD a Ballovský domov - Bethánia. Jeho spolupútnik v duchovnej službe Vladimír Kuna svojou statočnosťou a odvahou zachránil počas druhej svetovej vojny v sirotinci 36 židovských detí...
A mohli by sme pokračovať vo výpočte slávnej a bohatej histórie mikulášskeho CZ. A to sme ešte ani nespomenuli pôsobenie Juraja Tranovského, ktorý práve tu pripravil do tlače spevník Cithara Sanctorum, ktorý bol, je a zostane duchovným pokladom našej cirkvi.
O slávnej tradícii by sa dalo dlho hovoriť. Ale z tradície sa žiť nedá. Každá generácia si musí budovať svoj vlastný duchovný život, lebo Pán Boh nemá vnukov a pravnukov, vnučky a pravnučky, ale má len dcéry a synov.
Potom prišlo ťažké obdobie pre cirkev - budovanie komunizmu a programová ateizácia našej spoločnosti, ktorá rozložila tento prekvitajúci CZ. Tvorivých farárov v ich horlivosti zastrašila, najaktívnejších uväznila. Dotklo sa to aj našich farárov - J. Juráša uväznili a generálneho biskupa V.P.Čobrdu prinútili pod tlakom, aby sa vzdal úradu.
Ľudia sa začali báť chodiť do kostola, prestali sa verejne zúčastňovať na živote CZ. Spoločenstvo ev. mládeže šlo dolu vodou. V našich domácnostiach pomaly utíchol duchovný spev a mladá generácia sa postupne odcudzila životu viery. Miesta v kostole bolo zrazu dosť. Práca s deťmi ustala. Namiesto nedeľných služieb Božích sa zúčastňovali športových podujatí. Tú históriu dobre poznáte. Z tohto obdobia je aj neslávne známy výrok: "Pán farár, ja som dobrý luterán, aj keď v Boha neverím."
Avšak tí, čo si pamätali slávnu históriu CZ a žili v dobe náboženskej neprajnosti, boli podobní tým Izraelcom, ktorí sa vrátili z Babylonského zajatia a obnovovali si rozborený jeruzalemský chrám. Pri jeho posviacke namiesto radosti prepukol plač, lebo sláva predošlého sa nedala porovnať s tým, čo mali teraz pred očami.
Ale situácia v Mikuláši nikdy nebola podobná videniu proroka Ezechiela. Tu nikdy nevyschol duchovný život až na suchú kosť. Ale aj v tomto údolí, v liptovskej kotline, je veľa suchých kostí.
Predstavte si duchovného pastiera, ktorý je postavený zoči-voči tejto realite, snaží sa, modlí sa, pripravuje sa ako najlepšie vie a žiadne viditeľné výsledky sa nedostavujú. Ľudia okolo neho však zaregistrujú a upozornia ho na jeho prešľapy, hoci aj celkom malé a nepatrné.
Čo si v takej chvíli počať? Viete koľko farárov a kaplánov odchádza z duchovnej služby, pretože stratili nádej? Viete koľko presbyterov rezignuje na duchovnú prácu v cirkvi? Neveria, že by sa to mohlo zmeniť.
A čo my, bratia a sestry? Veríme, že s Božou pomocou, drobnou a vytrvalou duchovnou prácou sa Pán Boh k nám prizná a vzkriesi k životu suché kosti medzi nami? Ja tomu verím. Vo chvíľach duchovných neúspechov som si toto Ezechielovo videnie pripomínal.
Duch, ktorý oživuje, nie je náš, ale Boží. On veje a prebúdza k životu vtedy, keď ako cirkev sme verní Božiemu slovu, keď Bohu dôverujeme. Neveriaci človek neverí, že "suché kosti" môžu ožiť. Na to človek musí byť, povedané slovami apoštola Pavla - "blázon pre Krista" - aby dôveroval Bohu aj vtedy, keď všetko okolo neho ho presviedča o pravom opaku.
Veril som a verím, že tento cirkevný zbor má pred sebou krásnu budúcnosť. Jeho budúcnosť je však vo vašich rukách. Boh je pripravený konať a požehnávať, kriesiť suché kosti, ktoré ešte zostali ležať v údolí. Ide o to, či tomu veríme a či touto vierou žijeme. To nie je záležitosť iba duchovných pastierov, ale všetkých nás. Každého človeka Pán Boh vo svojej práci potrebuje. Viem, že nemáte radi dlhé reči a čo som vám nestihol za sedem rokov povedať, to už teraz aj tak nedoženiem. Preto vám chcem na záver povedať krátky príbeh, aby nikto o sebe nepochyboval a nepodceňoval sa pre duchovnú prácu.
Bola raz jedna usadlosť, kde nebola vodu. Zo služobníctva bol vyčlenený jeden sluha, ktorý nosil v drevených nádobách vodu z neďalekej studne do usadlosti. A tak deň čo deň bral na ramená držiak na ktorého koncoch boli drevené nádoby. Jedna nádoba však bola na boku puknutá a voda z nej vytekala. Keď prišiel sluha od studne do domu svojho pána, v puknutej nádobe bolo vody iba do polovice. Ostatná voda cestou vytiekla. Po čase to puknutá nádoba nevydržala a hovorí sluhovi: "Prosím ťa, už ma nepoužívaj na nosenie vody. Vieš, že mám na boku puklinu, a kým prejdeš od studne k pánovmu domu, vytečie zo mňa polovica vody. Vymeň ma za novú nádobu. Cítim sa taká neužitočná a hanbím sa pred druhou nádobou, ktorá vždy donesie plný obsah vody. A ty musíš o to častejšie chodiť po vodu do studne."
Sluha jej hovorí: "To je pravda, že keď prídem od studne do pánovho domu, polovica vody z teba cestou vytečie. Ale ja ťa mám rád a ja ťa potrebujem. Všetkým nám robíš veľkú službu a prinášaš ľuďom radosť. Si užitočná nielen mne, ale aj môjmu pánovi, jeho rodine, všetkému služobníctvu a všetkým návštevám, ktoré k nám chodia."
"Tomu nerozumiem. O čom to hovoríš?" pýta sa puknutá nádoba. Ako môžem byť ja užitočná. Keď máš zo mňa iba polovičný úžitok?"
Sluha jej odpovedá: "Všimla si si tie krásne kvety popri ceste od studne ku nášmu domu?" Áno, všimla," hovorí puknutá nádoba. "A všimla si si, že rastú práve na tvojej strane?" "Áno všimla som si to." "Ale čo to má so mnou spoločné?" pýta sa prekvapená nádoba. Vedel som, že si puknutá a že musím o to častejšie chodiť po vodu do studne. Ale ja som na tvojej strane cesty vysadil kvety a vždy keď idem od studne domov, voda, ktorá z teba vyteká zavlažuje tieto kvety popri ceste. Vďaka tvojej pukline sú vždy krásne a kvitnú. Náš pán a celá jeho rodina má tieto kvety veľmi rada. Obdivujú ich všetci naši návštevníci. A spolu sluhovia sa im tešia. "Si pre nás všetkých veľmi užitočná a tvoja puklina mi vôbec nevadí," povedal sluha
. Milí bratia a sestry, možno sa niektorí z vás cítia neužitočne ako tá puknutá nádoba z nášho príbehu, ktorá neprinesie svojmu Pánovi "plný obsah vody." A preto sa držíš v úzadí a hovoríš si: Ja som iba taký obyčajný človek. Nie som ničím výnimočný. Toľko ľudí je tu schopnejších, talentovanejších ako ja. A tak stojíš, možno už celé roky stranou. Chcem ti povedať, že každá nádoba môže byť užitočná pre svojho Pána. Dokonca i tá prasknutá. Stačí sa obzrieť okolo seba. Darovať úsmev. Povedať milé slovo povzbudenia či uznania. Urobiť drobný čin lásky. Podporiť milodarom duchovnú prácu v zbore. Svojou pravidelnou prítomnosťou na službách Božích vytvárať atmosféru vzájomnej lásky a porozumenia. Stačí sa iba otvoriť Božiemu pôsobeniu a jeho Duch bude vanúť zo všetkých strán na nás. A suché kosti ožijú.
Amen.

- Libor Bednár - Kázeň pri rozlúčke v CZ, 29.6.2003