|
|
 |
|
|
|
|
|
"Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem." Bratia a sestry v Ježiši Kristu, Počas každej minútky máme nespočetné množstvo šancí pre rozhodnutie. Kadiaľ pôjdeme, ako prežijeme tento nový rok. Rozhodujeme sa sami. Najviac zo všetkého si prajem, aby pri všetkých našich rozhodnutiach sme neboli sami. Aby sme počúvli žalmistu a "pozdvihli svoje oči k vrchom". Prajem nám všetkým, aby sme tento rok prežili v uctievaní Pána Boha. Aby Božie požehnanie v Ježišovi Kristovi prišlo aj k nám. Aby sme dovolili Duchu Svätému budovať v nás nového človeka. Amen. Mgr. Jana Kaňuchová, zborová kaplánka
Láskavý Pane a Spasiteľu, Stále Vianoce Nedá sa žiť, nedá sa žiť dobre a šťastne, ak človek neuznáva duchovný život, ak sa robí hluchým, robí proti hlasu svojho svedomia,
ak nikde nepočuje, že mu Boh hovorí, ak je presvedčený, že nemá dušu, teda že žije len tak. Je pravda, že k takémuto presvedčeniu nás
mnohých vedie sám život. Kto viac načúva hlasu života - biblicky povedané hlasu sveta, ako dobrému hlasu volania dobrého, ide týmto smerom.
Koľkože ich je medzi nami i v našom cirkevnom zbore. Pán Boh nás aj tohto cirkevného roku oslovil, hneď na samom začiatku. Boli Vianoce!
Bolo treba viac? Kto mohol viac očakávať? A komu bolo viac dané, ako dali Vianoce? Žiada sa pozerať, hodnotiť, dívať. Videli sme a vidíme,
cítili sme a cítime. Iste aj tí, ktorí dostali, aj tí, ktorí viac čakali, majú spoločné jedno: zachovať si Vianoce, ich obsah, posolstvo,
odkaz, dary - dávané a prijímané, veď vari rovnaká radosť je v dávaní a v prijímaní, kde sa s láskou berie a dáva. To je láska medzi nami
ľuďmi v tomto prekrásnom vzťahu. Nad tým je láska Božia, ktorá len dáva. Keď vzala, tak sú Vianoce najbolestnejšími hodinami a dňami roku.
Sú to hodiny samoty, a tá v tých dňoch je najväčším nepriateľom radosti. Pán však tie hodiny skracuje, aby menej boleli, aby nás menej boleli,
lebo nad tým všetkým sme vtedy počúvali o vykupujúcom pokoji pri jasliach, kostoloch, doma. To Božie zvíťazilo nad tým naším ľudským. Obživme dušu pre celoročné Vianoce, obživme radosť požehnaných chvíľ. Takto obživenú potom bráňme silou v prítomného neba tu na tejto zemi,ako nám to všetko predstavuje narodené Božie Dieťa. Iné už čakať nemôžeme. Mgr.Pavol Plachtinský, ev.a.v. farár v.v. Sme stvorení pre vzťahy Tak znel názov 6. konferencie Rodinných spoločenstiev ECAV, ktorá sa konala 20.-23. 11.2003 v Bardejovských Kúpeľoch. Z Liptovského Mikuláša sme sa jej zúčastnili štyri rodiny. Konferencia mala motto: CESTA K PRAMEŇOM VEDIE NEVYHNUTNE PROTI PRÚDU. Všetci sme sa zhodli v tom, že sme v Bardejove prežili štyri nádherné dni. A tu sú naše postrehy z tejto konferencie: "Takéhoto podujatia sme sa zúčastnili po prvýkrát. Bolo pripravené na vysokej duchovnej aj materiálnej úrovni. Prednášky a semináre boli pre nás veľmi poučné a dali nám veľa do ďalšieho života. V Bardejovských Kúpeľoch sme sa mali dobre a štyri dne sa veľmi rýchlo minuli. V nedeľu poobede sme sa rozlúčili oddýchnutí a plní duchovných hodnôt sme sa vrátili domov." Juraj "Prečo sa tri štvrtiny manželských vzťahov rozpadne? Prečo úspech v podnikaní je prezentovaný predovšetkým luxusným autom a nie podporou charitatívnych organizácií? Prečo stúpa počet samovrážd a duševných kríz? Ako sa zorientovať a nájsť si miesto v tomto chaotickom a uponáhľanom svete?Žijeme v dobe postmodernej, kde je moderné búranie tradícií a zmena, kde je moderné konať pre zisk. Avšak je to doba univerzálnosti. Na všetky dnešné problémy sa snažíme nájsť univerzálne riešenia. Lenže každý sme jedinečný a každý máme na tomto svete svoje poslanie a nezastupiteľné miesto. Každý z nás má danú cestu od Neho a neexistujú univerzálne platné, dobré riešenia. Ale ako si to svoje miesto, tú svoju misiu splniť? Ako v živote nájsť samého seba? Najprv treba odbočiť. Odbočiť z tej univerzálnej, okolím, masmédiami a diktátom konzumu vnucovanej cesty. Je to cesta vedúca k číslam čoraz neutešenejšícch štatistík, cesta, ktorá vymazáva našu identitu, naše poslanie dané od Neho. Je potrebné odbočiť z tej univerzálnej cesty a vydať sa k prameňu. K prameňu poznania nášho individuálneho poslania. Len pri tomto prameni je zdroj ešte stále čistej vody nášho sebapoznania. Avšak cesta k prameňu vedie nevyhnutne proti prúdu. Je to cesta tesnou bránou, vedúca cez mnohé prekážky, pretože je to cesta inakosti. Je to cesta, ktorá vedie k Nemu, lebo len On je tým čistým zdrojom živej vody pre každého, kto sa odváži k Nemu prísť. Len On nás môže priviesť k sebapoznaniu, k pochopeniu druhých a k poznaniu toho svojho poslania a naplnenia života tu na tomto svete. Ešte mnoho iných myšlienok zaznelo v referátoch a diskusiách na tejto konferencii, kde bolo možné stretnúť veľa vzácnych ľudí, veľa ukazovateľov správneho smeru cesty, cesty k Nemu - k Prameňu." Vlado Na tejto konferencii bolo nosnou témou riešenie vzťahových otázok v tom najširšom slova zmysle: medzi manželmi, rodičia - deti, v cirkevnom spoločenstve, do ktorého patríme, medzi cirkvami navzájom, riešenie vzťahov aj medzi kresťanskými a nekresťanskými cirkvami a samozrejme vzťah s Bohom, ktorý je najdôležitejší. Boli sme upozornení, aký negatívny vplyv môžu mať médiá pri riešení týchto každodenných otázok vo výchove detí. Brat Badiar "riešil" túto otázku zrušením televízora v domácnosti. Toto riešenie sa mi zdalo veľmi radikálne, ale aj tak je to možné, hlavne keď sa vie, aký negatívny vplyv má v dnešnej dobe toto médium na výchovu hlavne detí. Dôkazom toho bola aj odpoveď najmladšieho syna brata Badiara, ktorý na otázku moderátora, čo sa mu najviac páčilo na konferencii, odpovedal bez váhania - pozeranie televízora. Až na tejto konferencii som zistil, aká je dôležitá komunikácia navzájom medzi manželmi a hlavne spôsob komunikácie a to všetko po 13. rokoch manželstva. S úrovňou konferencie, stravou, ubytovaním a prostredím som bol veľmi spokojný. S manželkou sme sa zhodli, že sme sa tu cítili ako na svadobnej ceste. Milan
Ja som bola na podobných konferenciách mnohokrát, ale táto na mňa mimoriadne zapôsobila. Možno to bolo aj tým prostredím, celkovou atmosférou, ale
hlavne som cítila Božiu prítomnosť na prednáškach a seminároch, ale hlavne v srdciach ľudí. Verím, že Pán Boh sa dotýkal našich sŕdc. Veľmi ma oslovili
prednášky : Ako spolu komunikovať, Zdravá rodina a jej potenciál v službe cirkvi, Kríza a smrť vzťahov, Je čas, aby sme hľadali cestu k prameňu... Táto
posledná ma oslovila najviac. Bola to prednáška br. biskupa VD I. Mišinu. Hovoril o rieke Jordán, ktorá je veľmi čistá a krásna pri prameni, ale do
mŕtveho mora sa vlieva "stoka". V riekach ryby často plávajú proti prúdu, bližšie k prameňu. A čo my, ľudia? Často sa nechávame unášať prúdom. Ale skúsme
sa vydať ku prameňu, proti prúdu, zo stoky do čistoty. V rieke, v ktorej plávame my, nie sú priehrady. Je tam len Božia milosť. Nuž neberme túto Božiu milosť
nadarmo, lebo ona je zaplatená vysokou cenou - krvou Pána Ježiša. Boh nás volá a pozýva k prameňu. On je prameň života. Jana
Od novembra prešlo už dosť času, ale pekné spomienky, ktoré v nás rodinná konferencia v Bardejove zanechala, sa nám vryli do pamäti natrvalo.
Podujatia sme sa zúčastnili štyri manželské páry. Jedným z nich boli aj naši priatelia, s ktorými sa už poznáme dlhšie. Vedela som, že o Pánu Bohu toho
veľa nevedia a radia sa skôr k ateistom. Priateľku som párkrát zobrala na prednášky do Biblickej školy do Martina (keď som bola študentkou), páčilo sa jej
tam a priznala sa mi, že rozmýšľa nad niektorými vecami inak ako doteraz. Jej manžel - súkromný podnikateľ, stále uponáhľaný, starosťami zavalený človek,
nemal doteraz čas rozmýšľať, že je aj cesta, ktorá vedie inam. Práve o neho som mala najväčšie obavy, ako to zvládne, ako príjme
prednášky, keď v podstate nevedel, kto Pán Boh je. Modlili sme sa za neho, aj za jeho manželku a naša modlitba bola vypočutá. Absolvoval všetky semináre,
spieval, modlil sa. Kúpili si Bibliu. Určite to bolo pre nich oboch náročné, ale prvý krok majú s Božou pomocou za sebou. Na ten ďalší Pán Boh určite nedá
dlho čakať, záleží však aj od nich. Marika Silvester v Ploštíne Tohtoročný Silvester bol pre mňa neobyčajný. Každý rok sme totiž trávili Silvester buď doma, alebo u starých rodičov. Ale tohto roku ma mama nahovorila, aby som išiel do Ploštína s priateľmi a známymi. Mali sme ísť do bývalej škôlky v strede Ploštína. Spočiatku som bol nadšený, ale postupne som menil názor. Vyrazili sme poobede. Najskôr sme išli do kostola, potom do Ploštína. Okrem nás tam prišli Brtišovci, Špankovci, Štrkolcovci, Alicka, Janka a Jožo. Dom bol pekný aj zvonku, ale najmä zvnútra. Napravo bola väčšia miestnosť s kopu stoličiek, naľavo menšia miestnosť so stolom a stoličkami. Za ňou bola kuchyňa, ktorá bola o päť minút zaprataná dobrotami. Brtišovci zobrali so sebou tucet hokejok a tak je jasné, že sme si zahrali hokej aj v daždivom počasí. Keď sme skončili, nasledovala večera. Kapustnica, chlieb, zemiakový šalát, mäso, obložené chlebíčky a nakoniec koláče a kola. Po večeri sme si trochu oddýchli a išli sme do veľkej miestnosti, kde sme mali hlavný program, súťaž a rozprávanie o Bohu. Celkom na začiatok bol večerníček - bol to príbeh o Truhlíkovi, ktorý prišiel na to, že nie je dôležité, čo si o ňom myslia ostatní, ale je dôležitejšie, čo si o ňom myslí Boh. Keď sa blížila polnoc, začali sme sa modliť a ďakovali sme Bohu za uplynulý rok. Pred jednou sme sa pobrali domov. Zaujímavé bolo, že som nebol vôbec unavený, ale keď som vliezol do postele, už by som len tak z nej nevyšiel. Samuel Žiaran Na prelome času Tak sme sa dočkali. Áno všetci, čo ešte jestvujeme na tejto Zemi, sme sa dočkali. Celé človečenstvo sa znova dočkalo z Božej milosti nového roku. Opýtate sa: "A prečo by sme sa nemali?" Veď ročný cyklus sa na Zemi opakuje už miliardy rokov, akurát sa sem tam vystriedali chladnejšie obdobia s teplejšími na kratšiu, alebo dlhšiu dobu, ale Zem svoju dráhu okolo Slnka s pravidelnosťou meria stále za rovnako dlhý čas. Dokedy? Ešte dlho? To nám nie je dané znať, aj keď veda tvrdí, že to ešte "nejaký rok" potrvá a žiadny "koniec sveta", napriek predpovediam mnohých siekt, nehrozí. Hádam je teda všetko v poriadku a do budúcnosti môžeme hľadieť s optimizmom? Na prelome času zvykneme zhodnotiť obdobie minulé a do budúcnosti si niečo priať, prípadne si dávať predsavzatia a dokonca záväzky. Obyčajne sa nesplnia, ale dôležité je ich aspoň vysloviť. Sú rôzne a na konci roka sa často stáva, že sme viac či menej sklamaní, že nám to, či ono nevyšlo. Skutočnosť od predstavy ostáva ďaleko. Aj si posťažujeme, aký ten život je k nám skúpy, ako sa ťažko žije a čím ďalej, tým je to horšie. Mnohí nie sú ďaleko od pravdy, keď peniaze pochybia aj na najzákladnejšie potreby. Smutné ale je, keď si pre istotu, aby to nebolo podozrivé, radšej posťažujú aj takí, čo na to nemajú najmenšiu príčinu. A je ich nemálo. Menej je tých, čo pri otázke: "Ako sa máš?", odpovedia: "Ďakujem, pri troche skromnosti mám, čo potrebujem." Viem, nároky máme rôzne a obyčajne chceme naozaj viac, ako potrebujeme. A z nepoznania tejto skutočnosti pramení potom aj naša nespokojnosť. Možno iní zhodnotili minulý rok aj z iného hľadiska. Prišla bolestná rozlúčka s najbližšími, alebo do rodiny zavítal nový život, alebo spoločnú cestu životom si pred oltárom potvrdil mladý pár, alebo sa niekto vyliečil z ťažkej choroby, alebo... Prežitého bolo veľa,dobrého aj takého čo neobľubujeme. Ako teda hodnotíme minulý rok? Dostalo sa nám toho, čo sme chceli, alebo čo sme potrebovali? Na silvestrovskom stretnutí niekoľkých rodín v našom rekreačnom zariadení v Ploštíne, v tichej chvíľke pred polnocou pri očakávaní Nového roku, sestra Janka nám podala úprimné vyznanie naplnené vďakou, nad ktorým sa bolo treba zamyslieť: "Ja som v minulom roku nedostala všetko, o čo som prosila, dostala som ale všetko, čo som potrebovala". Skutočne vieme, čoho nám je treba? A vieme, za čo prosíme? Dokážeme prosiť len za svoje veci, alebo aj za spoločné? Dokážeme prosiť jeden za druhého? A dokážeme nielen žiadať a očakávať, ale aj dať? Priestor na vzájomnú pomoc je veľký. V nedeľu po službách Božích, keď vychádzame z kostola, hneď máme možnosť pomôcť tým, čo sú ináč oblečení ako my. Stačí troškou. Skúsme pri tom nesúdiť a nehľadať dôvody, prečo je lepšie nedať. Myslime popri našich každodenných povinnostiach a starostiach aj na svoje okolie. Možno stačí návšteva, prejav pozornosti, úsmev či iná drobnosť. Ak dokážeme z lásky obetovať, či už dar, alebo službu a zabudnúť pri tom na myšlienku, či sa mi to raz vráti, staneme sa bohatšími. To je skúsenosť viacerých. Pán Boh nezabúda, darované vracia. Nežijeme len sami pre seba, každý bol obdarovaný niečim, čo by mal využívať a slúžiť tým, čo to potrebujú pretože: "On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske."Ef. 4,16. Aký bol teda k nám ten minulý rok štedrý? Zdá sa nám, že bol zrovna pre nás mimoriadne nepriaznivý? Skúsme ho zhodnotiť aj cez slová refrénu jednej piesne: Sčítaj dobro Bohom činené, A aký rok chceme mať tento? Bude aj taký, ako sa oň sami pričiníme, majúc pri tom na pamäti nielen svoje vlastné záujmy. Nekráčajme darovaným časom tohto roka zahľadení do seba. Pán Boh si to tak nepraje, nechce, aby sme žili sami sebe. Toto, aj iné majúc na pamäti, v tichosti srdca, keď sme si boli bližší navzájom a bližšie spoločne k Pánu Bohu tam hore v Ploštíne, na prelome času všetko sme kládli do Jeho všemocných rúk. Jeho vôľa sa staň. Bolo nám dobre. Spoločne pri športe, pri večeri, pri biblickej súťaži, pri diskusii, pri duchovnej piesni, pri modlitbe. Každý prispel svojou troškou, aj najmladší členovia stretnutia - Evička, Samko a Gabika. Pozrieť a povzbudiť nás prišiel aj náš pán farár. Nemohol však s nami zostať do konca, pretože ho v ten večer ľudia dobrej vôle potrebovali aj na inom mieste. Zem svoju dráhu okolo Slnka obieha stále za rovnako dlhý čas. Pre ľudstvo tento rok nebude ani kratší, ani dlhší. Nezaťažujme sa ani myšlienkami "o konci sveta". Ten darovaný čas môže byť však veľmi krátky pre hocikoho z nás. Je to čas milosti a ten stále trvá. Radujme sa z neho a zúročme ho. Ing. Ján Brtiš Mládežnícky vianočný čas Asi všetci vedia čo je to tá naša mládež. Oficiálne sa voláme evanjelická mládež, ale pre účasť niektorých mládežníkov aj z inej cirkvi (katolíckej), za ktorých sme Bohu veľmi vďační tak ako za každého mládežníka, by som naše spoločenstvo v Pánovi nazýval radšej mládež. No, ale poďme k téme. Asi tak koncom novembra, kedy sa pomaly, ale isto blížil čas Vianoc, sme sa opäť raz stretli na starej fare, pravdaže aj s naším pánom farárom. Ten nám vnukol myšlienku, aby sme sa tento rok postarali o stromček my. My sme to s radosťou prijali a postupne sme sa na to náležite pripravili. A ani sme nevedeli ako, čas ozdobovania bol tu. Plní nadšenia sme začali ovešiavať stromček, ktorý sme sa rozhodli zladiť do zlatostrieborna. Okrem gúľ, ozdobných šušiek a podobného materiálu sme naň nainštalovali aj zopár sviečok. Zatiaľ, čo niektorí vyzdobovali stromček, iní v kuchynke starej fary pripravovali tzv. bryndzovníky, niečo ako bryndzové pagáče (bližšie informácie o recepte Vám poskytne náš pán farár). Boli určené všetkým Vám, ktorí ste navštívili štedrovečerné služby Božie, ale dúfam, že nám prepáčite, že ste nakoniec nič takého do úst po spomínaných službách Božích nevložili. Ak dovolíte, vysvetlím Vám to. Po dlhej práci najmä niektorých našich mládežníčok, menovite Danky a Maťky, ale neskôr aj ostatných, sa spod rúk pána farára a Danky z neforemného cesta postupne formovali foremní neupečení predchodcovia upečených bryndzovníkov. Rúra sa rozohriala a po konečnej fáze natierania a posýpania týchto sformovaných kúskov bryndzového cesta sa to vložilo do rúry. Po už ani neviem koľkých minútach sme plech vybrali z rúry. Pán farár sa hneď chopil degustátorského remesla a smelo vybral jeden z rozpálených bryndzovníkov do svojich rúk, zopárkrát chudáčisko bryndzovník (chudáčisko nie preto, že bol v pánových farárových rukách, ale preto, že bol prvý) poprehadzoval z ruky do ruky, aby aspoň trochu vychladol, rozlomil ho a už tu nás postretlo prvé sklamanie, keď skonštatoval, že ochutnávaný zospodu pripálený bryndzovník je ešte surový. No niektorých mládežníkov to nejako extra netrápilo a v pohode to pojedli, až na to, že im bolo po konzumácii tohto jedla trochu zle. No myslím, že uznáte, že takéto bryndzovníky sme Vám nemohli ponúknuť. Keď sme do rúry vložili ďalší plech a čakali na výsledok, pán farár sa rozhodol, že zvyšok dopečieme, resp. dopečie u neho doma, kde má o niečo lepšiu rúru. Na prekvapenie sme asi po 40. minútach pečenia ďalšieho plechu "vylovili" z rúry už normálne konzumácie vhodné (aj keď ako som už povedal pre niektorých boli konzumácieschopné aj tie predošlé) slané pečivo, ktorému sme neodolali a zjedli sme ho. A po tomto plechu sme pre nedostatok ďalších bryndzovníkov skonštatovali, že oné bryndzovníky k Vám nepoputujú. A keď si to teraz uvedomujem, aj tak by ich nebolo zrejme dostatok pre všetkých, a tak dúfam, že nám to prepáčite. Po nevydarenej snahe o rozdávanie bryndzovníkov dúfame, že sa Vám páčil aspoň stromček, ktorý sme dokončili. Avšak to bol len začiatok vianočných sviatkov. Do Silvestra sme sa stretli ešte raz a zhromaždili sme sa aj na prelome rokov presnejšie nejaké dve hodinky pred touto udalosťou. Asi tak pol hodinu pred polnocou sa v dverách objavil nik iný ako náš pán farár a na naše milé prekvapenie nám, po skoršej dohode s Ivkou a Edom - našimi mládežníkmi, prislúžil sviatosť Večere Pánovej, aby sme do nového roku vchádzali s čistým štítom. Potom sme sa zhromaždili pred kostolom a vyspevovali sme si spolu s ostatnými cirkevníkmi plní radosti všakovaké cirkevné piesne. Na Nový rok sme vypálili zo dve - tri rakety a zopár menších žartov a išli sme sa pozrieť na časovo dlhší ohňostroj nad mestom. Po skončení aj tejto parády sme sa opäť pobrali pred kostol a vyspevovali tentokrát naše mládežnícke piesne. Takto sme oslávili Nový rok a po nejakých hrách sme sa pobrali domov. Cez vianočné prázdniny sme sa stretli ešte raz a prvý piatok po Zjavení sme sa zišli, aby sme už v smutnejšej nálade odzdobili stromček. Išlo to omnoho rýchlejšie ako ozdobovanie, ale aj tak to bolo už iné. Vianoce sú už za nami a ďakujeme Pánu za krásne prežité sviatky, ďakujeme Mu, že sme ich mohli prežiť v Jeho mene a v Jeho zasľúbení a veríme, že sa podobne budeme stretávať aj naďalej. Janko Blcháč O mládeži v roku 2003 Mládež v našom zbore sa stretáva pravidelne každý piatok o 17:30 na starej fare, prípadne na pastoračnom centre za účasti 12-25 ľudí. Stretnutia sú založené na vzájomnom spoločenstve medzi nami a spoločenstve s Pánom Bohom. Majú viac menej ustálený priebeh, spievame piesne na oslavu Pána Boha, po nich nasleduje kvíz, pri príprave ktorého sa striedame a vymýšľame otázky na dopredu určený text z Biblie (prečítali sme takto už ev.Matúša a t.č. čítame Skutky apoštolov), potom je výklad Božieho slova a poslednou súčasťou sú hry, v lete najmä šport - futbal, volejbal. Okrem pravidelných stretnutí, chodievame na plaváreň, organizovali sme aj výlet na bicykloch do Žiarskej doliny, do Lipt. Jána, či do Ružomberka a späť. Ako mládež sme postavili svoje družstvo v streetbale, volejbale a futbale na Oblastnom kole Olympiády SEM-u (spoločenstvo evanjelickej mládeže), z ktorého naše streetbalové družstvo postúpilo do celoslovenského kola, kde obsadili 2. miesto. Zúčastnili sme sa stretnutia mládeže východného dištriktu v Lazoch pod Makytou, (ktoré predchádzalo dištriktuálnemu dňu) a patrili sme tam k najpočetnejšej výprave (10 ľudí). Niektorí z nás boli na celoslovenskom open - air kresťanskom festivale Campfest v Tatranskej Lomnici a jeden člen pracoval ako dobrovoľník. Leto sme zavŕšili spoločným výletom v Ploštíne, kde sme zažili pekné chvíle a viac sa spoznali. V septembri sme absolvovali výstup na Sinú. O rok sa nám snáď podarí viac turistických výletov. Na Vianoce sme zdobili stromček v kostole a piekli koláčiky. Rok sme privítali spoločným stretnutím na fare. Sme vďační Pánu Bohu za každého nového člena a hoci i jednorazového, či občasného návštevníka nášho spoločenstva. Ivka SPOJENÍ Všetci v tomto čísle píšu o Vianociach. Boli veľmi milé, asi preto, že boli prežité s príjemnými ľuďmi. Ako to celé začalo? Najprv sa začal stretávať spevokol. Spevokol to Vám je dôležitá vec. Privítali sme zopár nových členov, úplne demokraticky vybrali pieseň (zas ju vyberal farár) a začalo trápenie. Vyzeralo to, že ju budeme musieť zmeniť, ale spevokolisti prejavili svoju chrabrosť, nepriateľovi neustúpili a zvládli ju naozaj elegantne. Súbežne s veľkým spevokolom sa vydal do boja aj náš mládežnícky. To bolo trochu komplikovanejšie, lebo aj najmenší detail sme premenili na panickú zábavu. Do adventných nocí z fary zneli husle, flauta, gitara, spev a hlavne veĺa smiechu. Po 21.hodine vychádzal z kaplánky náš civilkár Jožko s jediným prianím, aby sme už išli domov. Vystupovali sme na Božie narodenie aj s mini orchestrom a aj keď to ešte 10 minút pred začiatkom služieb Božích znelo katastrofálne, výsledok bol nadmieru uspokojivý. Ako to zhodnotil Edko: "keď sme pod stresom, dokážeme nemožné". Ako je dobrým zvykom, pripravili sme 19.decembra pre našich presbyterov posedenie pri kapustnici. Aspoň touto formou sa im chceme každý rok poďakovať za ich hodiny, ktoré presedia na našich ani nie moc zaujímavých stretnutiach. Tohto roku sme si s bratom riaditeľom povedali, že si žiadnu ženu do kapusty nepustíme a necháme plne vyniknúť svoje kuchárske umenie. Čuduj sa svete, kapustnica bola celkom dobrá, aspoň tak to tvrdili (čo mohli iné). Bol pripravený aj hokejový zápas, medzi mládežou a presbytermi, ale len málo bratov presbyterov, vidiac silu mládežníckeho družstva, sa odhodlalo ísť do osobných súbojov. Mládežníci si potom oveľa lepšie poradili so zvyšnými porciami. Bolo to namáhavé, navariť a pripraviť posedenie pre toľkých ľudí, no nás hreje pocit, že sme aj touto formou mohli poslúžiť. Znova si viac vážime kuchárske remeslo. Na Božie narodenie som si spomenul na CZ, v ktorom som pôsobil ako kaplán. Tam sme sa s cirkevníkmi dohodli, že na sviatok narodenia Krista pôjdeme večer pešo, zasneženou krajinou, zavinšovať do niekto-rej z filií. Tak som niektorých oslovil, či by sme nešli cez Mútnik k našim milým Ondrašovcom. Nápad je síce dobrý, ale nie keď je vonku -15 a každý je tak trochu unavený - znela odpoveď. Už som nechcel Ondrašovcov sklamať a tak trochu nachladnutý, už nie pešo a sám, zaparkoval som pred kostolom. Všade bola tma, len zopár podozrivých pohybov prezrádzalo, že na toto stretnutie nezabudli. Otvoril som dvere a vtedy začali spievať Tichú noc. Len tak v šere sviečok a blkotajúcej piecky som prežíval jednu z najkrajších tichých nocí svojho života. Zavinšovali sme si, pomodlili sa, zaspievali snáď všetky vianočné piesne s výborne zaskakujúcim kantorom - bratom Konečným. Bolo to veľmi požehnané stretnutie hlavne preto, že bolo osobné. Sestry Polomová a Ráchelová ako aj všetky, ktoré prišli a prichystali veľa dobrôt, ktoré sme ani všetky nestihli skonzumovať. Zapriali sme si, aby sme mohli prežiť viac takých stretnutí a to všetko čo nás negatívne v živote stretáva, dokázali vyvážiť podobnými stretnutiami. Silvester bol tiež požehnaný. Po službách Božích v Ondrašovej a Mikuláši (s naozaj peknou účasťou) a po chvíľke so svojou rodinou som išiel pozrieť do Ploštína, kde sa stretli rodiny nášho CZ. Hokej som už síce nestihol, ale program, ktorý pripravila Janka Žiaranová áno. Po divadielku v súťažnom kvíze preverila naše vedomosti. V zápale súťaženia som si ani nevšimol, že je 23. hodina a mňa Čakajú na starej fare naši mládežníci. Aj medzi nimi bola vynikajúca atmosféra. Veľmi ma potešili osobnou iniciatívou, že chceli prislúžiť Večeru Pánovu. Trochu nekonvenčne, ale v pokání sme privítali Nový rok. Skoro sme ho nestihli! Keď sa stretli mládežníci s ostatnými členmi zboru a spoločne pochytaní za ramená sme spievali Zbohom si dajme a modlili sa, som si uvedomil, že veľa kolegov farárov niečo podobné nikdy nezažije. Preto odhliadnuc od všetkého, hlavne, že tak veľmi málo času môžem dať svojej rodine, som rád, že som Vašim bratom a farárom.
Nech Vás Pán Boh žehná všetkým dobrým a milým v Novom roku. Marián Bochnička |
|
|
|
|