Bratia a sestry, tento optimistický výkrik ma donútil k dnešnému úvodníku.

Už je to tu! Kričia šťastné deti a utekajú, utekajú, aby nezmeškali ani jediný dúšok voľnosti. Už je to tu! Kričia všetci vystresovaní učitelia a jednoducho sa tešia na voľnosť, na jemný slovník, ktorý im dva mesiace bude pohládzať učiteľskú dušu. Aj my kňazi si na chvíľu zakričíme: "Už je to tu!"

Aspoň dva mesiace nebudeme musieť policajne striehnuť na nikoho, kto pri modlitbe dostane nutkanie premeniť sa na neidentifikovateľného cicavca. Lenže po niekoľkých dňoch nám začne byť smutno. Áno smutno. Za "grimasami", za vyrušovaním v kostole, za poznámkami, skrátka za deťmi takými, aké máme radi. Ten smútok bude väčší, ako prejav nadšenia 29. júna. Preto Vám prajem dni, kedy budete vychutnávať pokoj. Veď Boh povedal: "Šesť dní budeš pracovať a siedmy odpočívať."

Ďalej Vám prajem, aby ste po chvíľke pokoja prijali svoje dieťa ako najväčší dar, ako zmysel bytia, ako kúsok Božej milosti, ktorá do našich nervóznych, chaotických a vystresovaných rúk naďalej kladie dieťa. Ono pôjde za Bohom, keď bude kráčať cez vyschnutú púšť a nezomrie od smädu. Keď sa bude túlať v diaľavách a hoci nebude poznať cestu, bude v bezpečí. Keď bude prednášať svoje slová v cudzích krajinách a všetci mu budú rozumieť. Keď bude vidieť tvár Boha a predsa bude žiť. Boh bude vždy s ním. To len nám dospelým plynie čas rýchlejšie a cez prázniny to deti bolí dvojnásobne!

Požehnané prázdniny a veľa času pre tých, ktorých máte radi Vám praje:

Mgr. Marián Bochnička, zborový farár

Blahodárne a povznášajúco nám po tieto uplynulé dni rezonovali v srdciach velebné tóny duchovných piesní J. Tranovského z bohatého prameňa Cithary Sanctorum, v interpretácii spevokulu Prúdy z Kovačice v Juhoslávii.

Je obdivuhodné konštatovanie, že o necelý rok budú obyvatelia tejto 35-tisícovej obce oslavovať 200 ročné jubileum založenia, kde žije 90 % Slovákov. Potomkovia tých Slovákov, ktorí sa z rôznych vtedajších žúp Slovenska s batôžkom žiaľu a spomienok v srdci, možno i hrsťou rodnej zeme, vybrali za chlebom a prácou na dolnú zem, kde žijú v nej doposiaľ.

Len húževnatosťou a povestnou slovenskou pracovitosťou dokázali naši predkovia čeliť problémom v prvopočiatkoch pobytu v Kovačici, kde zapustili hlboké korene. Dnes, keď našu vlasť opúšťajú talentovaní mladí ľudia, zdá sa nám neuveriteľné, že stovky kilometrov od nás žijú Slováci, ktorí si ako ojedinelí v Európe, ako kompaktný celok, zachovali svoju identitu, spisovný jazyk, kultúru i slovenský írečitý folklór. Tklivá tieseň na mori pri myšlienke, že Slováci v Kovačici dokázali vystúpiť na ten najvyšší piedestál kultúrno umeleckého života, kým u nás sa kultúra, žiaľ, stáva popoluškou.

S hrdosťou sa pýšia tamojší obyvatelia dominantou evanjelického chrámu, Základnou školou, Gymnáziom s vyučovacím jazykom slovenským a srbským, Domom kultúry, Knižnicou, Hudobnou školou i Galériou insitných maliarov známych po celo svete. Spevácky súbor, ktorý účinkoval v našom chráme Božom interpretáciou piesní J. Tranovského, prehovoril nielen do našich sŕdc, ale aj do duší. Veď započúvať sa do melódií duchovných piesní v orginálnej kraličtine, je nezabudnuteľný zážitok.

Pri záverečnej hymnickej piesni "Hrad prepevný jest Pán Buh náš" napĺňali sa slová nášho bohoslovca J. Tranovského: "Dvakrát se modlí, kdo spíva, však když srdce při tom býva."

V mene tých, ktorí prežili vzácne chvíle s bratmi a sestrami z Kovačice ďakujem všetkým organizátorom, za podiel na tomto hodnotnom podujatí. Nech zo všetkých strán zaznieva kultúra, lebo bez nej budú prázdne nielen naše hlavy, ale aj naše srdcia budú zívať prázdnotou. A od toho nás, Pane Bože chráň!

Z. Kubániová