Príď, Ty, na ktorého čakajú národy,
Pane Ježiši,
svojou božskou prítomnosťou,
nám udeľ útechu.
Potrebujeme pomoc, radu, ochranu.
Ak si dôverujeme rozoznať dobro od zla,
ľahko oklameme sami seba
a nevedomky podlieham lichôtkam.
Ak chceme konať dobro, chýba nám sila.
Ak sa odhodláme vzoprieť sa zlu,
často máme so sebou smutné skúsenosti,
zisťujeme, že sme slabí a napokon podľahneme.
Príď, uzdrav našu slepotu, príď
a pomôž našej nedostatočnej, slabej bytosti.
(Vybrané z knihy Modlitby sveta)

Milí priatelia!

"Tato, kto to tam leží?", opýtal sa ma syn v jeden novembrový podvečer, keď som len tak inštinktívne našiel hrob človeka, na ktorého som si už dávno nespomenul. Vedel som, že nemá hlbší význam vysvetľovať dieťaťu rodinné väzby, tak som začal hovoriť o spomienkach. Vieš, keď som bol malý, nebolo ešte lego ani nič podobné. Najradšej som si povyberal drevené kocky, ktoré boli nachystané pri piecke a staval si z nich možné aj nemožné. A potom, keď už v celom dome voňala polievka, si ma prastará mama posadila na kolená a začala rozprávať. Prestával som aj dýchať, aby som si z jej príbehov zapamätal každé slovo, ale najkrajšie predsa len boli tie o Bohu a moja prastará mama ich vedela naspamäť naozaj veľa.
" Tato, ale prečo ich vedela naspamäť, keď ti ich mohla prečítať?"
Ani veľmi nemohla, lebo o Bohu vtedy neboli také krásne knižky ako sú teraz.
"Prečo neboli?", a to som už synovi nechcel vysvetľovať. Viem, že som mal v živote veľké šťastie. Viem, že tento človek, na ktorého som si už dávno nespomenul, mi dal lásku k Božím príbehom. Viem, že bez tej lásky a tých príbehov by som nebol tým, čím som a nerozprával by som tie príbehy ďalej.

Možno ste si práve tak ako ja spomenuli pri hroboch svojich najbližších, na vaše prvé príbehy, plní vďačnosti ste položili svoj kvietok. Teraz sme na prahu Adventu. Očakávame ten najkrajší príbeh narodenia nášho Boha. Možno nám to prehlušia starosti a povinnosti. No viem, že ak nenájdeme silu stíchnuť a v pokoji si sadnúť, ten nádherný príbeh nezasiahne naše srdce. Budeme plní všetkého, možno budeme aj trochu šťastní, ale nepochopíme lásku Boha.

Na záver chcem trochu poďakovať.
"Ďakujem Ti, Bože, že už môžeme svojim deťom čítať.
Ďakujem Ti, že príbehy lásky sú v našich rodinách.
Ďakujem Ti, že o svojej viere môžeme hovoriť.
Ďakujem Ti, za každého človeka, ktorý si nenechal pre seba Tvoj nekonečný príbeh."

Mgr. Marián Bochnička, zborový farár

Tichý a radostný adventno-vianočný čas

Dá Boh šťastia tejto zemi i nám a my sa dožijeme nového cirkevného roka. S veľkou túžbou naň čakáme. Siahnime ku koreňom a poznávajme jeho historicitu.

V prvej polovici 6. storočia kresťanský duchovný Dionýsius Exiguus vypracoval nový letopočet. Kresťanské počítanie času vychádza od tej doby z udalosti Kristovho narodenia. Ku všetkým udalostiam došlo buď pred, alebo po narodení Ježiša Krista. Dovtedy sa kresťania pri odpočítavaní času riadili zvyklosťami krajiny, v ktorej žili. Náplň cirkevného roka sa formovala v kresťanskej cirkvi v priebehu niekoľkých stáročí. Liturgický rok je súhrn sviatkov, ktoré sa stále opakujú v nepretržitom ročnom cykle. Chápanie adventného času v jeho prvotnom význame dôležitého liturgického obdobia cirkevného roka v niekoľkých posledných desaťročiach z našich myslí takmer vymizlo. Povojnové roky, adventné ticho a rozjímanie nahradili honbou za čo najlepším a najdrahším darčekom, najväčším vianočným kaprom a najkošatejším stromčekom. Aj keď sa mnohí počas štyroch predvianočných týždňov na pôvodnú náplň adventného obdobia nerozpomenú, pretrváva v našej kultúre rad adventných zvykov, symbolov a sviatkov, ktoré nám prinášajú nejeden okamih tichej radosti. Mnohé z nich sa stali pevnou súčasťou predvianočných príprav bez toho, aby sme si uvedomovali ich pôvod.

Pre našich predkov bol adventný čas neoddeliteľnou súčasťou života. Čo sa vlastne skrýva za tajomným slovom advent, prebúdzajúcim fantáziu a rozoznievajúcim v našich mysliach túžbu po láske a zázraku? Adventom sa v kresťanskej liturgii nazýva prípravná doba, ktorá predchádza vianočným sviatkom. V každom novom kresťanskom roku znovu ožíva mystérium Kristovho narodenia, života, smrti a vzkriesenia. Cirkevný rok, preto začína v dobe, kedy sa veriaci pripravujú na počiatok Kristovej udalosti, t.j. Jeho vtelenia a narodenia. Tak v našich mysliach rok čo rok ožíva starodávny novozmluvný príbeh o narodení vyvoleného Dieťaťa v betlehemskej maštali.

Slovo "advent" je odvodené od latinského "adventus" (príchod) a pre kresťanov je svätý adventný čas dobou dvojitého príchodu - narodenia Božieho Syna v Betleheme a zároveň aj očakávaním Kristovej parúzie.

Prvé náznaky zavedenia vianočnej prípravnej doby, teda adventu, pochádzajú z 2. polovice 4. storočia zo Španielska. Najstaršie doložené písomné svedectvo o advente je zaznamenané v pôstnom poriadku biskupa Perepetua z Tours (Francúzsko) z konca 5. storočia. Zvyk predvianočného prípravného času, ktorý mal od svojho počiatku ráz kajúcnosti a bol spojený s prísnym pôstom, sa rozšíril do ďalších krajín. Názory na počiatok a dobu trvania adventu boli v jednotlivých krajinách po stáročia rôzne. Nedeľa ako základ a jadro liturgického roka určovala dátum, na ktorý pripadne začiatok adventnej doby. Advent kedysi začínal po sv. Martinovi a trval 6 nedieľ. Rímske riešenie adventnej doby uzákonil v 8. storočí vo Franskej ríši kráľ Pipin a jeho syn Karol Veľký. V priebehu stáročí sa stalo záväzným pre celý západokresťanský svet.

Pretože adventná doba nie je pre veriacich len vyjadrením túžby po Kristovi a radostným očakávaním Jeho narodenia, ale aj obdobím pokánia a kajúcnosti v súvislosti s Jeho druhým očakávaným príchodom, ustanovila cirkev pre tento čas rad zákazov a obmedzení. Od 6. storočia sa tak napr. v adventnom čase nesmeli uzatvárať manželstvá. Len na zvláštne biskupovo povolenie sa mohla konať tzv. tichá svadba. Kňaz zosobášil snúbencov skoro ráno, dvere kostola museli byť počas obradu zatvorené a svadobná veselosť, hudba, hluk, tanec a hostina boli zakázané.

K pôsobivým poslom predvianočného času patrí adventná svieca.

Svetlo je na stránkach Starej zmluvy spájané so životom. Pre Izraelcov bolo zdrojom šťastia a radosti, lebo keď Boh stvoril svetlo a oddelil ho od tmy, "videl, že svetlo je dobré"(1M 1,3). Podľa starozmluvných prorokov bol svetlom ten, kto hlásal poznanie - Božie slovo. Podľa Novej zmluvy je svetlom všetko, čo pomáha nájsť cestu k Bohu. Pre stúpencov nového kresťanského učenia sa preto stal najžiarivejším svetlom Ježiš Kristus, "svieca, ktorá bude svietiť všetkým".

Sviečky, tak ako ich poznáme dnes, sa objavili najskôr až v dobách prenasledovania kresťanov a ich mihotavá žiara osvetľovala nočné bohoslužby, konané v tajnosti v katakombách. Voskové sviečky sa začali bežne používať pri bohoslužbách v 4. storočí. Ich prenikanie do kresťanských svätostánkov však nebolo jednoduché. V každodennom živote sa drahé sviečky takmer nevyskytovali. Ešte v 14. storočí bolo svetlo vrhané tenkými knôtmi sviečok vzácnosťou aj na kráľovských dvoroch. Len cirkev sa v užívaní sviečok nijako neobmedzovala. Za čias Lutherových spotrebovalo sa 35 750 voskových sviečok za jediný rok v zámockom kostole vo Wittembergu. Horiace voskové a lojové sviece v kresťanských svätostánkoch mali každý deň pripomínať svojou žiarou veriacim svetlo večného života.

Súčasťou predvianočného času je aj adventný veniec. Zhotovovanie adventného venca patrí k relatívne mladým, zato veľmi obľúbeným vianočným zvykom. Korene tradície siahajú do prvej polovice 19. storočia. Najstaršia písomne doložená správa o adventnom venci pochádza z roku 1838 z bohatého prístavného mesta Hamburg. Teológ Johann Heinrich Wichern vtedy nad dvere sirotinca, ktorý spravoval, zavesil na začiatku adventu veľký veniec vyrezávaný z dreva. Každý deň na ňom upevnil jednu zapálenú sviecu. Pod vencom bola pokladnička, do ktorej mohli zbožní veriaci hádzať vianočné milodary pre opustené a osirelé deti. Zo severného Nemecka sa zvyk rozšíril do ďalších krajov predovšetkým zásluhou evanjelického hnutia mládeže. Medzi dvoma svetovými vojnami prenikol za hranice nemecky hovoriacich krajín.

Živé adventné vence symbolizovali večný život, ktorý veriacim zasľúbil Ježiš Kristus. Kruhový tvar venca vyjadroval jednotu spoločenstva ľudí aj Boha, plameň sviečky pripomínal Krista ako svetlo ožarujúce plameňom lásky každého človeka. Počet sviec na adventnom venci sa ustálil na štyri. Každú adventnú nedeľu sa jedna z nich zapáli.

Čo ešte pridal človek k Vianociam? Už viac než 160 rokov si ľudia vzájomne prajú krásne a šťastné vianočné sviatky prostredníctvom papierových kartičiek, ktorým sa hovorí vianočné pohľadnice. Tento obľúbený vianočný zvyk zostáva dodnes zahalený tajomstvom. Prvé blahoprajné lístky boli údajne vydané v Škótsku. Zdobil ich nápis "Compliments of the Season"- Príjemné sviatky. Vytlačila ich v roku 1841 tlačiareň Charlesa Drummonda v Edinburgu. Posielali sa v zalepených obálkach opatrených známkou.

Za vynálezcu anglických vianočných pohľadníc je považovaný londýnsky obchodník alebo podľa iných prameňov riaditeľ múzea, unavený každoročným vypisovaním blahoprajných vianočných listov desiatkam známym, obchodným partnerom a zákazníkom. Henry Cole, ako sa dotyčný Angličan menoval, poznal svet a etiketu a vedel, že keď všetkým nepopraje pokojné Vianoce, dopustí sa spoločenského faux pas a poškodí svoju reputáciu gentlemana. Nechuť k písaniu mu vnukla geniálnu myšlienku. V roku 1843 navštívil populárneho maliara Johna Caiicota Horsleye. Dnes už neznámy umelec vošiel vďaka tomuto rozhodnutiu do histórie ako autor prvej vianočnej pohľadnice. Jeho obrázok vytlačený na papieri a ručne maľovaný sa stal hitom anglických Vianoc roku 1843 a námetom nejedného rozhovoru v salónoch šľachty a buržoázie.

Podľa iného podania nie je za vynálezom vianočnej pohľadnice veta ctihodného Henryho Colea: Zabudol som poslať priateľom blahoprianie, ale Angličan Raphael Tuck, pôvodne snáď krachujúci kníhtlačiar, chváliaci sa titulom baróna. Vznik vianočných pohľadníc by sa však podľa tejto verzie značne oneskoril a prvé vianočné prianie by prišlo na svet až v roku 1866. Nech je už otcom prvej vianočnej pohľadnice ktokoľvek, viktoriánske Anglicko obohatilo ľudstvo nielen o kriket a ragby, ale aj o novú tradíciu zasielania vianočných pohľadníc.

A napokon, aké by to boli Vianoc bez vianočného daru? Pre mnohých by to neboli pravé Vianoce. Vzájomné obdarovávanie sa darčekmi pod rozsvieteným vianočným stromčekom nepatrí medzi starobylé vianočné obyčaje. Darčeky sa stali nedeliteľnou súčasťou Vianoc až v 19. storočí. V dávnejších dobách dostávalo darčeky služobníctvo v podobe ošatenia, jedla a malých finančných čiastok ako prilepšenie k celoročnej mzde. Darčeky sa dávali taktiež tulákom a žobrákom bez domova, ktorí prichádzali do bohatších domácností blahopriať k narodeniu Ježiša Krista.

Interpretácia daru v Biblii nie je jednoznačná. V hebrejčine existuje asi 15 slov pre pojmy dar, darca, dávanie. V Starej zmluve neznamená dar niekedy nič iného než označenie pre výmenný obchod, alebo bolo samozrejmosťou, že obdarovaný oplatí darcovi rovnakým spôsobom. Dar mohol vyjadrovať i skrytú žiadosť o priazeň alebo ochranu. Bol chápaný aj ako pocta a poplatok kráľom, prorokom, levítom alebo ako obeť Bohu.

Podľa Novej zmluvy priniesli mudrci narodenému Ježišovi do Betlehema ako dar zlato, kadidlo a myrhu. Ich skutok snáď neskôr inšpiroval ostatných ľudí dobrej vôle, aby si počas Vianoc dávali darčeky z lásky. Zvyk obdarovávať na Štedrý večer deti sa stal v našich končinách samozrejmým až v 19. storočí. V tej dobe sa aj tí najchudobnejší snažili svojim deťom dať na Vianoce darček. Obyčajne bývali skromné a väčšinou praktické. V našom období sa nároky na vianočné darčeky neustále menia. Začiatok minulého storočia priniesol pod stromček okrem potrebných vecí aj všelijaké drobnosti a hračky. Roky prvej svetovej vojny povýšili na vzácny vianočný darček peceň chleba, trochu pravej zrnkovej kávy a látku na šaty. Podstata vianočného daru ako darčeka z lásky vymizla a nahradzovala ho snaha ohromiť svojich blízkych cenou, kvalitou a množstvom vianočných darov.

Pekná myšlienka vianočného obdarovania sa premenila na povinnosť uspokojiť takmer za každú cenu neustále rastúce nároky a zohnať všetko. Skutočná radosť ako by sa vytratila a vystriedala ju únava a smútok. Na starú múdrosť, ktorú kedysi zaznamenal spisovateľ Karel Čapek mnohí zabudli: "... v tom je zvláštna zázračnosť daru, že radosť z neho prevyšuje jeho cenu. Prajem všetkým, aby dávali a dostávali len...šťastné darčeky, nech by boli sebalacnejšie".

Podľa knihy "Valburga Vavřinová: Malá encyklopedie Vánoc", voľne spracoval
Mgr.Vladimír Ferenčík,zborový farár - senior

K O N T A K T