Kristus a naše choroby
Zvláštnym spôsobom sme prežívali obdobie pôstu a zvláštna bude aj Veľká noc. Už dlhšiu dobu sme odstrihnutí od chrámu Božieho, ale nemusíme byť od Božieho slova. Len čítajme 52. a 53. kapitolu prorockej knihy Izaiáš a vnímajme Božie konanie prostredníctvom Hospodinovho služobníka. Jemu Boh zveril poslanie, aby nám zjavil svoju vôľu. Ak ju prijmeme, potom budeme vedieť v čo dúfať, čo odmietnuť, kadiaľ vedie a nevedie cesta.
Zastali sme pred epidémiou vírusu v nemom úžase. Neschopní niečo k tomu povedať. Sme ako tí, pod Ježišovým krížom, o ktorých evanjelista Lukáša (L 23,35) napísal: A ľud stál a pozeral sa. On, Kráľ, ktorý iných zachraňoval… (L 23,35-36). Zachráni aj nás, alebo budeme ako emauzskí učeníci, ktorí aj v Ježišovej blízkosti konštatovali – A my sme dúfali, že On vykúpi… (L 24,21)? Nechceme, aby naše oči boli zdržiavané, aby sme Ho nepoznali (L 24,16). Tento čas smieme vnímať ako skúšku, napomenutie, ale aj povzbudenie, aby sme prehodnotili svoje zmýšľanie i konanie, naše vzťahy. Nie sme vydaní napospas chorobe, vírusu, utrpeniu. V tom všetkom je Kristus s nami solidárny.
Lenže, nevážili sme si ho, ako vyznáva prorok. Čítaj: Iz 53,2-3. Počuli sme Jeho hlas, ale nebrali sme Ho vážne. Koho by napadlo, že môže mať niečo s Bohom? Hospodinov služobník nám jednoznačne ukazuje na trpiaceho Ježiša Krista.
My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou. Sami sa z tohto stavu nevymaníme. Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás. Zjavil sa pred nami ako výhonok a ako koreň z vyprahnutej zeme. Opovrhnutý bol, opustený ľuďmi, strápený pokorne trpel, neotvoril ústa, zmučený, prebodnutý. Mysleli sme si, že je Bohom bitý, a to On vzal na seba naše bolesti a niesol naše nemoci. On znášal trest za náš pokoj.
Pochopíme to? Boh nestojí proti nám. Dostávame novú šancu. V Ježišovi Kristovi sa k nám skláňa, a s tým, s čím si nevieme poradiť, berie na seba, On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.
Povieme, ale my sme chorí. Vírus nás prenasleduje. Nevieme kedy na nás zaútočí. Máme obavy. Ako kresťania sme proti nemu nejakým spôsobom špeciálne chránení? Ochráni nás naša zbožnosť? Ochránia nás naše modlitby? Kristus aj túto chorobu berie na seba, pomáha nám ju niesť, neopustí nás. Nespráva sa tak ako často my k Nemu.
To temné, hrobové, páchnuce smrťou sa smie zmeniť na svetlé a radostné. Neuveriteľné! Kto uverí našej zvesti? Podobne sa pýtal aj prorok Izaiáš. Bolesť, utrpenie, smrť nie sú večné. Presvedčme sa ako ženy pri Ježišovom hrobe, učeníci Peter a Ján: Niet Ho tu, ale vstal. (L 24,6) Bol tam a už nie je! Aj vírus raz pominie! Lenže, nezasiahne nás medzitým? Hľaďme na vzkrieseného Ježiša Krista. On má do činenia s tým, čo je nové, mocné a živé. Dáva nám novú šancu, výbornú perspektívu, život v hojnosti.
Napriek všetkým okolnostiam, ktoré v tomto čase prežívame, nedajme si túto radosť vziať. Kristus vzal a aj dnes berie na seba našu slabosť, hriech, naše pády, vie o našich chorobách, víruse. Nebojme sa! Prebuďme sa, ešte sa nám zaskvie Kristus! (Ef 5,14)
Vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánovi Ježišovi Kristovi! (1K 15,57). Amen.
Vladimír Ferenčík, zborový farár