Osobnosti zboru

Kňazi cirkevného zboru

tranovsky1Juraj Tranovský – Od vzniku evanjelického cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši bol najvýznamnejším evanjelickým farárom Juraj Tranovský. Narodil sa 27. marca podľa juliánskeho alebo 9. apríla podľa gregoriánskeho kalendára v roku 1592 v Tešíne. Do škôl chodil doma v Tešíne, V Gubene (Hlubín), v Kolbergu. Univerzitu absolvoval  vo Wittenbergu. Potom putoval po Čechách. Učil na malostranskom gymnáziu pri kostole sv. Mikuláša v Prahe. Bol vychovávateľom na zámku v Třeboni. Stal sa rektorom školy v Holešove na Morave. Oženil sa s Annou Polaniovou. V roku 1616 bol vysvätený za kňaza v Olešnici. Ako farár pôsobil vo Valašskom Meziřící, kde bol aj väznený. Po bitke na Bielej Hore sa stal vyhnancom. Pod ochranou rodiny Suneghovcov (manželka Jána Sunegha bola dcéra Juraja Thurzu) pôsobil v Bielsku v Polsku vo svätomikulášskej cirkvi. Opäť musel utekať. Uchýlil sa na Oravskom hrade pod ochranu rodiny Gašpara Illešházyho a pôsobil tu ako zámocký kňaz. Do Liptovského Svätého Mikuláša prišiel už ako osobnosť Georgius Tranoscius na pozvanie liptovských šľachticov Pongrácovcov a Okoličániovcov. Pôsobil v chráme sv. Mikuláša. Zapojil sa do kruhu liptovských kňazov a vyvolili ho i za člena sudcovstva. Mesto Liptovský Svätý Mikuláš sa stalo svedkom jeho činorodej kňazskej ale i tvorivej práce. Tranovský vykonal šťastný a múdry krok, keď čisté učenie z Písma svätého podal našim predkom vo forme nábožných piesní. Jeho kancionál (spevník a modlitby) pod latinským názvom Cithara sanctorum zachovali slovenský ľud pri čistom učení slova Božieho až dodnes. Zomrel 29. mája 1637 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Podľa tradície bol pochovaný v hrobke pod oltárom v kostole sv. Mikuláša, dnes rím.–kat. chrám. Po ňom v cirkevnom zbore účinkoval Melichar Smrtník, neskôr Ondrej Huorecius a po ňom syn Juraja Tranovského Samuel Tranovský. Bol hodným nasledovníkom svojho otca. Stal sa aj seniorom Liptovského bratstva (teraz seniorát). Zastihlo ho 10-ročné prenasledovanie (szelepcsényovské) za cisára Leopolda I. Samuel Tranovský bol jezuitmi z fary a kostola vyhnaný a v roku 1673 predvolaný pred mimoriadny prešporský súd. Samuel Tranovský bol donútený podpísať reverz, zriecť sa kňazského povolania, aby si zachránil život. Zomrel v roku 1684.

BerzevickyEmerich Berzevický  – Od postavenia tolerančného chrámu (od založenia vrbicko-svätomikulášskeho cirkevného zboru) si svetskí predstavitelia cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši pozývali za kňazov vzdelaných, odhodlaných mužov, ktorí sa uplatnili nielen ako teológovia, ale aj ako národní a kultúrni dejatelia. Prvým kňazom vrbicko-svätomikulášskeho zboru bol Emerich Berzevický-šarišský šľachtic.  V zbore účinkoval od roku 1785-1798. Postaral sa o dokončenie fary, zriadil školu s dvoma učiteľmi. Vyjednávalo sa aj povolenie dievčenskej školy (meštianky).  Cirkevný zbor sa rozrástol na 5000 duší. Berzevický žiada o vymenovanie pomocníka – diakona. Stáva sa ním rektor školy. Keď bol vyvolený za seniora Liptovského bratstva  (6.3.1798), žiadal o pridelenie kaplána. Po príchode kaplána Matúša Blahu, senior Berzevický zomiera – 17.5.1798.

MatusBlahoMatúš Blaho – rodák z Turca z Bystričky (18.8.1772) sa výrazne podieľal  na zlepšení sociálneho a kultúrneho života svojich cirkevníkov, ktorých bolo už 6000. Okrem matkocirkvi mal zbor 13 fílií. Bol vysokoučený, filozoficky vzdelaný, literát, výborný rečník a praktik. Bol zvolený za Liptovského seniora (1819) a neskôr bol tiež kandidátom na superintendenta Preddunajského dištriktu (1829). Je autorom zbierok kázní a modlitieb (Nábožná kázání na všecky nedele a svátky celého roku cirkvi). Svoju osobnú knižnicu daroval liptovskému seniorátu, dnes národná kultúrna pamiatka.  Matúš Blaho vykonal prvú opravu chrámu. Vymohol darom súčasný oltár od rodín Anny Smreczániovej a rodiny Okoliczániovej a sám naň i prispel.  Rozšíril školské budovy, uvoľnil  školské triedy z kostola a tak rozšíril jeho plochu. Finančne podporoval rozvoj slovenského evanjelického školstva a prípravu nového Zpěvníka evangelického. Založil  osobitnú základinu na podporu vydávania slovenskej literatúry. Počas jeho účinkovania v zbore, sa začali latinské zápisnice písať po slovensky. Zomrel  21.3.1837 a pochovaný je v Liptovskom Mikuláši.

hodzaMichal Miloslav Hodža – rodák z Turca z Rakše (22.9.1811). Po Blahovej smrti si vrbicko-svätomikulášsky cirkevný zbor chcel vyvoliť za kňaza Jána Kollára, peštianskeho farára, ktorý pozvaniu nevyhovel, ale namiesto seba odporučil Hodžu. Hodža prišiel do L. Sv. Mikuláša dňa 27.8.1837. Hneď v prvej kázni naznačil program svojho pôsobenia: vďačnosť Bohu, vernosť cirkvi a pomoc svojmu národu. Zaviedol niektoré liturgické reformy pri Službách Božích. Zavádzal platenie cirkevnej dane. Rozšíril faru. Zväčšil učiteľský byt. Vykonávali sa zbierky pre chudobných a siroty. Založil spolok miernosti s protialkoholickým programom. Mal dar úchvatnej výrečnosti.  Vďaka Hodžovi sa Liptovský Svätý Mikuláš stal na niekoľko rokov centrom slovenského národného života. Pracoval ako člen redakcie nového Zpěvníka evangelického, do ktorého prispel 43 pôvodnými piesňami. Bol spolutvorca Prestolného prosbopisu (sťažnosti) panovníkovi (1842), účastník porady o prijatí slovenského spisovného jazyka (1843). Stal sa predsedom celonárodného spolku Tatrín. Priamo na fare sa dňa 10.5.1848 skoncipovali  Žiadosti slovenského národa (14 bodov)–prvý slovenský politický program Slovákov. V jeho práci mu boli nápomocní kurátor a richtár Vrbice Michal Málek, cirkevní dozorcovia Farkaš Palugyai, Dr. Viktor Mihálik, no najmä zborový notár Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, jeden z najznámejších organizátorov kultúrneho života v čase národného obrodenia Slovákov. Udalosti z rokov 1848 zatriasli aj cirkevnou vrchnosťou. Po vydaní zatykača na Hodžu, Štúra a Hurbana, musel Hodža 27.10.1848 uvoľniť kňazskú stanicu v L. Sv. Mikuláši. Vtedy si cirkevný zbor vyvolil za svojho farára Juraja Matušku. Hodžu opäť vrátili do úradu 27.7.1850. Hodža chcel zriadiť nižšie gymnázium v meste, ale nebolo dostatočné množstvo finančných prostriedkov. V roku 1854 bola založená trieda starších dievčat, v ktorej vyučoval Peter Michal Bohúň.  Od roku 1859 sa angažoval na uvedení cisárskeho patentu (patentálne boje). Na základe intríg vo vlastnom zbore bol odsúdený na stratu úradu a v roku 1866 bol z fary vyhnaný. Utiahol sa do Těšína, kde 26.3.1870 zomrel. V roku 1922 boli jeho telesné pozostatky prenesené do Liptovského Svätého Mikuláša. Dočasným administrátorom zboru a správcom školy sa stal Ján Drahotín Makovický.

FridrichBaltikFridrich (Bedrich) Baltík – rodák z Bohuníc (24.6.1834). Jeho príchodom dňa 21.4.1870, vtedy profesora na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, sa cirkevný zbor v Liptovskom Sv. Mikuláši skonsolidoval. Za druhého kazateľa Božieho slova bol vyvolený Emil Nitriansky. Za cirkevného dozorcu bol zvolený Peter Miko. Za učiteľa pozvali Karola Ruppeldta. Nové cirkevné predstavenstvo ako prvé začalo realizovať rozpracovaný plán nových škôl. 12.4.1871 bol položený základný kameň novej murovanej školy. Posvätená bola 8.10.1871 (Dnes Galéria P.M.Bohúňa).V roku 1875 bol Baltík zvolený za Liptovského seniora. Na jeho želanie, pri 100 ročnej pamiatke postavenia chrámu, začali s výstavbou veže a opravou chrámu. Stavba veže bola prerušená veľkým požiarom v roku 1883. Zhorelo podkrovie chrámu, fary i školy. Všetko bolo treba nanovo postaviť. Neuveriteľná obetavosť a húževnatosť cirkevníkov opäť prekvapila. V zbore už aktívne pracoval dobročinný spolok Dobrodej (1867). Tak sa nadmurovali chrámové steny nad sklepením, čím sa zdvihol chrám. Namiesto dvojlomeného krovu  zrekonštruovali jednoduchší strop. Zborové budovy boli opravené, veža vystavaná. Posviacka všetkých prác bola vykonaná na 100 ročnú pamiatku obnovenia činnosti vrbicko-svätomikulášskeho cirkevného zboru 4.10.1885. Počas účinkovania Baltíka sa konalo množstvo cirkevnokultúrnych podujatí, ktoré zvyšovali kredit zboru. Napríklad: 400. výročie narodenia Dr. Martina Luthera, 250. výročie Juraja Tranovského, 50. výročie smrti Matúša Blahu, 25-ročné jubileum účinkovania dozorcu Petra Miku, ktorý založil základinu 400 zlatých na plat učiteľa za chudobné deti a i. Fridrich Baltík ako biskup sa začal odnárodňovať a to mu v Liptovskom Svätom Mikuláši neodpustili, hoci ako farár-senior bol veľmi vážený a ctený.

janoskaDr. Juraj Janoška – rodom z Oravy z Dolného Kubína (25.12.1856). Dňa 29.11.1895 bol jednohlasne vyvolený za vrbicko-svätomikulášskeho farára, vtedy ešte jasenovský farár a oravský konsenior. Počas jeho účinkovania cirkevný zbor prekvital. Boli obnovené a zväčšené chrámové obloky. V roku 1898 Janoška podľa podobného spolku v prešporskej cirkvi založil cirkevný spolok mužov a mladíkov, ktorý mal silný spirituálny charakter, ale aj široko osvetový cieľ. Neskoršie premenovaný a rozšírený na Nedeľný spolok. Školy sa rozširovali. V roku 1898 aj z iniciatívy zboru aj farára Janošku vznikol vydavateľský a kníhtlačiarenský účastinársky spolok Tranoscius. V roku 1901 sa v cirkevnom zbore konala generálna vnútromisijná slávnosť s kňazskou konferenciou. Tu vznikla základina pre evanjelické sirotince. Ženský spolok Dobrodej začal cieľavedome zbierať peniaze na založenie sirotinca pri veľkej morálnej podpore farára Janošku. V roku 1905 boli opravené strechy na fare i chráme. V roku 1906 bola vykonaná rekonštrukcia fary, ktorá sa stávala neobývateľnou. V roku 1913 vznikla myšlienka v Dobrodeji zriadiť dom pre opustených starcov a vytvorila sa základina na nádejný starobinec – suma 2000 korún. V čase prvej vojny Dobrodej úzko spolupracoval s Červeným krížom.  Janoškova predstava o charitatívnej činnosti zboru sa začala napĺňať. V roku 1917 bol otvorený sirotinec v Žuffovskom dome. Bolo prijatých 13 sirôt z Liptova, Turca a Oravy. V cirkevnom zbore začala cieľavedomá  organizovaná sociálna charitatívna činnosť – služba lásky – diakonia.  Farár Juraj Janoška vytvoril v Liptovskom Svätom Mikuláši literárne a misijné stredisko a ohnisko humanitárnej práce a sociálnej služby. Jeho prelomové roky boli 1918 a 1919. Stal sa poslancom Národného zhromaždenia. Bol váženým členom poslaneckého Slovenského klubu, v mene ktorého sa mu dostalo cti privítať na pôde parlamentu prezidenta Tomáša Masaryka a zadosťučinenia byť pri zrušení protislovenských uhorských školských zákonov. Dňa 22.-23.10.1922 bola v L. Sv. Mikuláši inštalácia biskupa Juraja Janošku. Biskupské apoštolské požehnanie udelil Jurajovi Janoškovi švédsky biskup Nathan Söderblom dňa 12.8.1925 v Uppsale vo Švédsku. Juraj Janoška sa stal biskupom Východného dištriktu a ako starší vekom sa stal zároveň generálnym biskupom. V cirkevnom zbore vyniká myšlienka prípravy slovenskej diakonie, materského domova, výchova vlastných diakonís. Vzrastá počet chovancov v sirotinci. Cirkevný zbor dostal darom od vdovy Márie Eördöghovej, rodenej Kunovej, záhradu s intravilánom a vilkou na dobročinné ciele. Sirotinec sa presťahoval  do vily. Začali sa prípravy na stavbu  sirotinca. 24. 5.1926 bola budova sirotinca slávnostne odovzdaná svojmu vznešenému poslaniu. To už cirkevný zbor mal vlastnú zborovú sestru diakonisu prepustenú z breslavskej Bethánie-Máriu Kmeťovú. V čase Janoškovho účinkovania v zbore sa uskutočnilo množstvo kresťansko-kultúrnych podujatí, o čom svedčia zápisnice konventov a spolkov. Biskup Dr. Juraj Janoška  27.1.1930 zomrel. Pochovaný bol vedľa hrobu Michala Miloslava Hodžu v záhrade pri Bethánii. V októbri 1989 boli telesné pozostatky obidvoch cirkevných vodcov uložené na Vrbickom cintoríne.

MaderaMichal Madera – rodák z Oravy z Istebného (22.12.1891). Po smrti biskupa Janošku bol za zborového farára vyvolený vtedy dištriktuálny farár Michal Madera. Do zboru prišiel v roku 1914 na kaplánsko-katechetickú stanicu. Učil nielen na školách v L. Sv. Mikuláši, ale aj v Okoličnom a Ondrašovej. Ako pedagóg sa osvedčil i ako gymnaziálny profesor na Hodžovom gymnáziu. Farár Madera vynikal svojimi kázňami a príležitostnými rečami. Vždy mu išlo o duchovné, mravné i hmotné povznesenie zboru. Nebál sa ani cirkevných dlžôb, lebo poznal sociálne cítenie a štedrosť cirkevníkov. Sociálno-humánna práca – diakonia v cirkvi, sa stala jeho láskou srdca. Pracoval v spolku Dobrodej. Bol iniciátorom vzniku Spolku slovenskej evanjelickej diakonie so sídlom v Liptovskom Sv. Mikuláši (1931). Vypracoval stanovy spolku. Pripravil vznik Materského domova diakonís a intenzívne sa staral o výchovu diakonís. Za jeho účinkovania v zbore sa postavila nová fara a cirkevný dom. Vykonala sa oprava chrámu, boli urobené betónové chóry namiesto drevených. Urobila sa kaskádovitá drevená podlaha, aby sa lavice teatrálne dvíhali. Sakristia bola zúžená, kostol vymaľovaný, oltár a kazateľnica pozlátené. Organ doplnený, prečistený a namontované bolo motorové čerpadlo. Bola zadovážená nová krstiteľnica z daru Marienky Čupkovej, rodáčky z Vrbice, ktorá sa dožila 101 rokov. Chrám bol vybavený centrálnym kúrením. Dokončený bol Ballovský dom – Bethánia, v ktorom vznikol Materský domov diakonís – 1935. Duchovným správcom Materského domova sa stal Ľudovít Neckár. Počas Maderovho účinkovania sa konali významné cirkevné slávnosti a zhromaždenia, ktoré zasiahli aj život v meste i celej našej cirkvi na Slovensku. Počas 2. svetovej vojny Michal Madera prešiel utrpením a väznením. Keď ho zbor najviac potreboval, dňa 25.4.1945 zomrel. Pochovaný je v Liptovskom Mikuláši.

kunaVladimír Kuna – rodák z Vrbice. Dňa 26.4.1938 bol vyvolený za 2. farára vrbicko-svätomikulášskeho zboru. Zároveň bol poverený správcovstvom sirotinca. Diakonia sa rozširovala. Odkúpila dom so záhradou. Po rekonštrukcii bola v ňom otvorená evanjelická materská škôlka – Záhradka Pánova. 4.7.1943 ju otvoril a posvätil farár Vladimír Kuna. Výchova detí bola zverená sestričkám-diakonisám. Vedúcou bola diakonisa Vierka Fašková. V čase 2. svetovej vojny za záchranu židovských detí v sirotinci prišiel Vladimír Kuna takmer o život. Štát Izrael ho vyznamenal radom YAH VASHEM. Po smrti farára Michala Maderu síce viedol zbor, ale na prvú kňazskú stanicu nereflektoval. Chcel ostať v pôvodnom zaradení a i naďalej sa starať o sirotinec, vyučovať diakonisy a byť v úlohe nemocničného farára. K tomu sa stal predsedom Nedeľného spolku, Nedeľnej besiedky,  vedúcim dorastu, katechétom na stredných školách. V cirkevnom zbore mu obetavo pomáhala kaplánka Darina Bancíková, ktorá pracovala aj v Tranosciu. V tom čase bolo však treba vykonať aj opravy všetkých cirkevných budov, ktoré boli zničené počas vojny, hlavne kostoly.

CobrdaDr. Vladimír Pavol Čobrda – rodák zo Smrečian (20.7.1880). Do cirkevného zboru prišiel až na druhé pozvanie. Cirkevný zbor poznal. V rokoch 1904-1908 vykonával funkciu kaplána pri farárovi Jurajovi Janoškovi.  A tak od roku 1945 sa príchodom generálneho biskupa na prvú kňazskú stanicu Liptovský Mikuláš opäť stal biskupským sídlom. Tajomníkom biskupského úradu bol farár Pavol Neckár. Dištriktuálnym farárom sa stal Jozef Juráš. Po vojne boli vykonané opravy na poškodených cirkevných budovách a na chráme. Od základov bola prestavaná modlitebňa vo Vrbici, ktorú podľa nových plánov architekta M.M.Harminca prestavali na kostol a dňa 3.6.1951 posvätili ako evanjelický a.v. chrám Boží vo Vrbici. Pred tolerančný chrám pribudli sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu (koniec roka 1950). Zhotovil ich akademický sochár Ladislav Ľudovít Pollák. Po 2. svetovej vojne rozkvitala Diakonia. V roku 1948 mala 82 vyškolených diakonís a podliehala dozoru, ale aj ochrane Generálnej cirkvi evanjelickej a.v. na Slovensku so sídlom v Liptovskom Svätom Mikuláši. Na jej čele bol generálny biskup Dr. V.P.Čobrda. Pod silným tlakom nastupujúceho režimu sa v roku 1952 Dr. V.P.Čobrda vzdal funkcie generálneho biskupa a v roku 1953 aj funkcie biskupa východného dištriktu. Ako 82-ročného ho uväznili. Po odvolaní sa prokurátor žalobu stiahol. V roku 1954 odišiel z kňazského úradu do svojho rodiska na odpočinok. Zomrel 2.9.1967 v Smrečanoch.

JurasJozef Juráš – rodom zo Žiaru (1.5.1912). V Cirkevnom zbore v Liptovskom Mikuláši bol známy už ako seniorálny kaplán pri seniorovi Ľudovítovi Šenšelovi. Neskoršie ako tajomník Zväzu evanjelickej mládeže v Bratislave. V rokoch 1945-46 bol učiteľom spevu a náboženstva na gymnáziu v L. Mikuláši. Od roku 1947 bol pridelený ako dištriktuálny farár do vrbicko-svätomikulášskeho zboru. Tu, k veľkej spokojnosti cirkevníkov, pôsobil 6 rokov. Počas jeho pôsobenia prekvitala misijná a spolková činnosť. V roku 1953 ho zaistili a obvinili z vlastizrady. Keď v roku 1968 bol na základe amnestie prezidenta prepustený opäť  sa cirkevníci z L. Mikuláša snažili aj u prezidenta získať farára Jozefa Juráša do cirkevného zboru. Nebolo im vyhovené.  Zomrel 17.8.1975.

Julius Gabul – narodený 27.3.1915. Do cirgabul-SQkevného zboru prišiel v roku 1959 z Partizánskeho, kde potom odišiel účinkovať farár Vladimír Kuna.  Druhú kňazskú stanicu zastával Miloš Kollár v rokoch 1956-1965 – neskoršie odišiel do Smrečian, kde je aj pochovaný. Účinkovanie farára Juliusa Gabula bolo nesmierne zložité. Každá aktivita v cirkevnom zbore bola štátnou správou negatívne hodnotená. Aj nutné opravy kostola a vymaľovanie chrámu podľa návrhu akademickej maliarky Ester Šimerovej-Martinčekovej. K najťažším prácam patrila výstavba kostola v Iľanove. Pôvodný objekt – modlitebňa bola zničená vo vojne. Dielo sa podarilo a dňa 1.2.1976 bola vykonaná posviacka v Iľanove.

Mená a diela najznámejších kazateľov mikulášskeho zboru dokumentujú aj mramorové pamätné tabule po bokoch oltára v hlavnom kostole. Boli to osobnosti významné nielen pre cirkevný zbor, ale i pre národ: Juraj Tranovský a jeho Cithara sanctorum, Matúš Blaho, Michal Miloslav Hodža, Juraj Janoška, Vladimír Kuna.

Z histórie zboru a dcérocirkví:

História zboru, Iľanovo, Lipt. Ondrašová, Okoličné.

Spracovala Mgr. Daniela Fiačanová, archivárka cirkevného zboru